Nie je to ale až tak dávno, čo druhá svetová vojna zasiahla do osudov nás Slovákov. Otriasla životom ľudí aj krajiny, zanechala množstvo utrpenia. Šesťdesiat miliónov obetí hovorí za všetko. Medzi nami žijú ešte stále pamätníci, ktorí des vojny prežili na vlastnej koži. Možno mnohým, zvlášť mladej generácii, sú tieto pojmy vzdialené, oslava Dňa víťazstva nad fašizmom a kladenie vencov sa môžu zdať akýmsi „prežitkom“. Opak je však pravdou. V Skalitom si v stredu 7. mája pripomenuli pietnym aktom kladenia vencov 63. výročie oslobodenia obce pri pamätníku padlým hrdinom. Okrem detí z miestnych škôl a zástupcov samosprávy zo Skalitého, Čierneho, Svrčinovca i poľskej Rajcze boli na slávnosti prítomní priami účastníci bojov druhej svetovej vojny. Zaslúžene patrí naša hlboká úcta tým, ktorí v boji za dnešnú slobodu a mier neváhali nasadiť to najcennejšie, svoj život. Skalité malo pre oslobodzovací front dôležitý význam, keďže je prihraničnou obcou.
Ako uviedol plukovník Juraj Drotár, predseda Oblastnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Žiline, zápas o prístup z Poľska bol veľmi ťažký. Prvému československému armádnemu zboru a sovietskym vojakom 159. pevnostnej brigády a 24. motostreleckej divízie pomáhali aj civilní obyvatelia a partizáni. Život pri tom stratilo na tisícky vojakov, ďaleko od rodiny, od rodnej zeme. „Tí, ktorí to zažili a videli, na tieto skutočnosti nikdy nezabudnú. Zub času si vyberá svoju daň, no v žilinskom a kysuckom regióne nájdeme ešte 137 účastníkov protifašistického odboja, z toho 9 vojakov-bojovníkov, partizánov, tiež dve ženy, ktoré prežili útrapy koncentračného tábora. Neváhali zdvihnúť ruky na obranu proti fašizmu, bez mzdy a prostriedkov sa dobrovoľne postavili tomu najhoršiemu, i s tým, že to najdrahšie môžu stratiť. Vydobyli nám slobodu, nezabúdajme na nich.“ Jednému z nich, pánovi Ferdinandovi Hiklovi, plukovníkovi vo výslužbe, pripomína prežité vojnové útrapy okrem iného aj jazva na ruke, ktorá mu ostala po zásahu črepiny z výbušniny.
Na bojiskách ako 22-ročný na vlastné oči videl všetky zverstvá vojny. Najskôr ako partizán vypomáhal sovietskej armáde. Od januára 1944 bojoval v Odese, kde sa zápasilo o jednotlivé domy, obsadené Nemcami. Odtiaľ ho potom vlakom expedovali do Moskvy. Spolu s azylantmi prostredníctvom rádia posielali na Slovensko pozdravy. V Kyjeve bol zaradený do Prvého československého armádneho zboru Ľ. Svobodu ako vodič nákladného auta. Na bojiskách prežil mnohé krušné chvíle. Spomienku venoval aj veliteľovi práporu Karolovi Pagáčovi, rodákovi z Krásna nad Kysucou, ktorý položil svoj život pri Dukle. Spolu tu padlo viac ako 12 300 vojakov Červenej armády a 1. československého armádneho zboru.
Po oslobodení pôsobil okrem iného aj v Čadci ako sekretár obrany. V roku 1968 sa postavil proti vstupu sovietskych vojsk: „Vo vojne sme boli bratmi, teraz to bola okupácia.“ Prišiel tým o svoj post, neskôr bol však rehabilitovaný a bola mu vrátená hodnosť. Ľudia si po skončení vojny hlboko priali osláviť to, že konečne skončila a vôbec prežili najťažšie obdobie života. Postavili pamätníky, aby pripomínajú odkaz krvi, vyliatej za slobodný, pokojný dnešok. Túto spomienku by sme mali zachovať a poslať ďalej.
