„Čo to má znamenať – človek leží a ide?“ krútia hlavou starší ľudia. „Čo už len ľudia nevymyslia!“ Jeho majiteľ, bývalý súťažný cyklista František Chrastina z Čadce však hovorí, že takýto typ nie je nič nové pod slnkom. Vyrábal sa údajne už v 20. rokoch minulého storočia a pretekári na ňom lámali rýchlostné svetové rekordy. Cyklistická federácia však o niekoľko rokov neskôr stanovila pravidlá, v ktorých dala zelenú klasickému bicyklu. Dnes však zažíva ležadlový typ akúsi renesanciu. Aj F. Chrastina patrí k niekoľkým nadšencom zo Slovenska, ktorí si dopriali radosť a zakúpili si takéto „čudo“. Konštrukčne je iný ako klasický bicykel. Pedály sú umiestnené nad predným kolesom, ich vzdialenosť sa nastavuje podľa dĺžky cyklistu. Tvarované sedadlo – či skôr ležadlo - umožňuje jazdcovi pohodlne sa oprieť. Aj riadidlá sú umiestnené nie vpredu, ale dole, pod úrovňou ležiaceho tela. Retiazka, sčasti ukrytá v rúrkových krytoch, je dvojnásobne dlhšia oproti klasickému modelu.
Vynikajúce jazdné vlastnosti ho predurčujú najmä na prekonávanie dlhších vzdialeností. Predpokladom pre dosahovanie vysokej účinnosti pohybu je nízky odpor vzduchu. Ten je pri ležadlovom usporiadaní bicykla nižší než u klasických bicyklov. Existujú aj ďalšie „hybridy“ bicyklov. Napríklad taký, ktorý okrem sily nôh využíva na pohon aj aktívny pohyb rúk. Takto sa záťaž rozkladá na celé telo, čím je pre jazda na ňom telu prospešnejšia. Je možné zohnať si aj trojkolky či tandemy, ktoré sú však už finančne náročnejšie. Od Františka Chrastinu sme sa dozvedeli, že sa dopátral k ležadlovému bicyklu na internete. Zdá sa, že to bola láska na prvý pohľad, aj keď jazda na ňom je iná ako na klasike. Na začiatku sa zdá trocha náročnejšia na udržanie rovnováhy. Pri prvom štarte aj profíka Františka pridŕžalo zopár „asistentov“. Zatiaľ ešte z neho nespadol, ale predpokladá, že asi aj k tomu príde. Zatiaľ vypozoroval, že pozor si musí dať na križovatkách, preradiť na ľahší prevod, aby sa mohol potom dobre rozbehnúť.
Dopredu má dobrý výhľad, horšie je to s pohľadom dozadu. Tento problém však hravo vyriešil spätnými zrkadielkami na okuliaroch. Na jeho čudesnom vozítku zatiaľ ešte okrem F. Chrastinu nik okrem neho nejazdil. No záujemcov o vozenie je dosť. Len čo vytiahne „pedály z domu“, už sa ozýva neutíchajúce: „Ujo, odveziete ma?“ Nielen deti, aj starší sa otáčajú, pozerajú si bicykel so záujmom a niektorí aj usmievajú. „Niektorí si na prvý pohľad myslia, či nie som náhodou telesne postihnutý,“ dozvedáme sa reakcie okolia. „Keď však vidia, že používam ruky a šliapem do pedál, dôjde im, o čo ide.“ Podľa jeho slov sa jeho cena dá porovnať s priemerným horským bicyklom. Jeho zhotovenie sa objednáva na zákazku, on čakal na svojho miláčika mesiac. „Manželka si najskôr myslela, že len žartujem, ale keď som ho vybalil, zmierila sa s ním,“ smeje sa pán František. K športu priúča aj svoje deti Veroniku a Ferka. Spoločne si radi vyjdú von na bicykloch.
Tatino je nielen sprievodcom, ale aj záložným zdrojom, pretože nie raz musí malých cyklistov dohora potlačiť. Skúseností má dosť, veď súťažil za čadčiansku Lokomotívu a neskôr trénoval žiakov a dorast. „Škoda, že v Čadci chýbajú cestičky pre cyklistov,“ hovorí o nedostatku oddychových a športových zón pán František. „Na cestách jazdí veľa áut a keď sa vyberieme mimo mesta, poväčšine sú to skôr jazdy po nerovnom náročnejšom teréne.“ Pre pána Chrastinu je bicyklovanie koníčkom, relaxom a zároveň aj príležitosťou tráviť čas aktívne spolu so svojimi deťmi. Na cestách sa spolu s potom odplaví nahromadený stres z práce a ľahký vánok uvoľní zasa napäté nervy. Má to čosi do seba. Je na ňom vidieť, že je typ pokojného, vyrovnaného človeka. A okrem toho určite rád skúša nové veci.
