Osemdesiatšesťročná babička Trnková je obyvateľkou domova už takmer tri roky. Ako hovorí, má sa tu „strašne“ dobre. „Za celý život som sa nemala tak dobre ako teraz. Riaditeľ na jednotku, sestričky na jednotku, o čo ich poprosím, to mi prinesú. Dnes mi prezliekli periny a vymenili záclony, povysávali. Čo inšie potrebujem? Len aby som bola mladšia,“ prehodí so smiechom. Pani Trnková vychovala tri deti. Keď jej zdravie prestalo slúžiť, odchádzala z chalúpky na samote na zimu ku synovi do Žiline, dcéry žijú zasa v Karvinej. No keď sa aj jemu a neveste zhoršil zdravotný stav, rozhodla sa na odporúčanie svojho lekára požiadať o pobyt v „penzióne“. Svoju chalúpku predala a podelila deti. Tie navštevujú mamičku aj dvakrát do týždňa. Stará pani má v domove aj dobrú spoločnosť. „Ale po chalupách nechodím, to nemám rada,“ prízvukuje vitálna pani.
„Mám jednu najlepšiu kamarátku, spolu si zájdeme do obchodu, do kostola.“ Má deväť vnukov a deväť pravnukov. Keď prídu babičke zablahoželať, zoberie ich na obed do reštaurácie, nech si vyberú, čo chcú. Sama je naučená na skromnú stravu. „Varila som halušky, zemiaky, kapustu, ryžu, sedliacke jedlá. Priznám sa, ani nebolo kedy variť. Muž mi zomrel pred dvadsiatimi siedmimi rokmi, deti sa rozišli, bola som sama na roli. Až pokiaľ som neochorela.“ Babička Trnková má za sebou neľahký život. „Viacej som mala dlhov ako smetí. Chodila som po brigadach." Jej muž už bol drotárom, ľúbil si vypiť. Mal práve päťdesiatku, keď zomrel. „Pochovala som si ho, ešte aj hudbu dala,“ spomína. No deti, vtedy už vydaté a ženaté, jej urobili zoznamku". Po dvoch jej „nahovorili“ o tri roky staršieho „starého“ mládenca, s ktorým prežila konečne šťastnejšie roky. „Len tých dvanásť rokov som sa mala dobre – a teraz tu," vraví babenka. „Deti ho mali veľmi radi. Ešte viac ako toho vlastného otca.
Ale tak sa kedysi žilo. Ženy trpeli, nemysleli na rozvod. Ani nemali kedy - stále len robili.“ Teraz je iná doba, ale nad dnešnými maniermi starká len krúti hlavou: „Každý je náročný. Len vyjde zo školy, už chce mať vlastnú izbu. A nás bolo dvanásť v jednej. A na tie módy sa tiež nemôžem pozerať. Škaredo sa obliekajú. To také „oškubané“ to ide do kostola, samé „švorce“ visia z riflí...“ Zdá sa jej, že mládež je na úpadku. „Kedysi mňa na líce pobozkal a mesiac som sa mu neukázala na oči. A dnes sa stretnú na ulici – si moja - a hop!, hore. Ako to len bude ďalej,“ povzdychne si. Najväčšie obavy má ešte z príchodu eura, či to s ním bude vedieť. Na otázku, ako si zvykla na život v meste, reaguje s nadšením: „Jój, veľmi dobre. Keď som tu začala bývať, mala som doma ešte zasadené zemiaky. Cez deň som sa vybrala kopať, ale večer som prišla tu, už mi bolo samej otupno. Bála som sa, že ma tam niekto podreže. Tu je veselšie, žije tu veľa dobrých ľudí,“ očividne spokojne uzatvára rozprávanie vďačná a dobrosrdečná obyvateľka domova sociálnych služieb.
Autor: GH