mladík Puntík, ale aj stádo muflónov a danielov.
„Tie mi priniesol vnuk z Čiech,“ začína rozprávať aktívny deduško. Ešte pred tromi rokmi mal kravku aj býčka. Ale predsa len, statok potrebuje, aby sa okolo neho chodilo. Kravku bolo treba dojiť, seno „zvážať“. „Ja som už nestačil a mladí majú dnes iné záľuby. Vraj chovať dobytok sa už nevyplatí, všetko dnes dostať za peniaze v obchodoch,“ pokračuje čiperný dedko. A tak musel dať hoviadka z domu. Nemohol sa však pozerať na prázdnu ohradu, v ktorej sa po celý jeho život pásavali kravy, býky i kone. Smutno mu bolo za tými časmi. A tak vnuk, aby deda rozveselil, priviezol už spomínané daniele a muflóny. O ne sa netreba toľko starať. Stačí im nasypať trávu. „Najviac si však zamaškrtia na jablkách. Keď im ich nastrúham aj za pol kýbľa, len sa tak po nich zapráši,“ smeje sa. Celý život obetoval svojmu statku. So ženou, ktorú pochoval pred štyrmi rokmi, obrábali päť hektárov pôdy. Okrem kosby sa staral aj o role. Kedysi nebolo v obchodoch toľko tovaru, čo dnes. Čo si človek dopestoval, dochoval, to mal. O tom, že pán Jozef miluje zvieratá a prírodu, svedčí aj to, že sa ako dvadsaťpäťročný stal lesníkom. Neskôr však prišli deti a plat lesníka nestačil uživiť štyri hladné krky.
Dlho rozmýšľal, čo spraviť, ale napokon zvíťazila zodpovednosť za rodinu. A tak sa stal rušňovodičom. Desať rokov jazdil na „štokri“, tak sa hovorilo vtedajším ťažkým parným mašinám, ktoré ťahali nákladné vlaky na trase z Bohumína do Vrútok. „Boli to pekné časy. Bol som viacej doma, pretože po každej šichte som mal dva dni voľno. Pomáhal som žene a deťom pri statku, kosil som a robil všetko, čo bolo treba. A z poľa znovu do šichty. Veru, lenivosť u nás nemala miesto,“ spomína bývalý železničiar. Keď však otvárali dnes už bývalú „Tatrovku“, potrebovali kuriča. Nemohol ním byť hocikto. Kurič musel byť vyškolený a schopný. Keďže pracoval ako rušňovodič parnej lokomotívy, potrebné školenie mal. „Prišli teda za mnou. Ale ja som sa hneď veru nedal „lapiť“. Najskôr som s nimi dohodol podmienky platby. Reku, tam mi dávajú toľko a toľko, od vás chcem toľkoto,“ spomína na minulosť a pokračuje: „A oni chtiac-nechtiac privolili. Obsluhovať kotly voľakto musel. Nemohli byť stále vyhasnuté.“ A tak dnes už deväťdesiatštyriročný Jozef Kajánek nastúpil do „funkcie“ kuriča, kde ostal až do svojho dôchodku. Po každej službe v práci ho už doma čakala ďalšia „šichta“ - statok a role. „Tak kedysi ľudia žili. Ani sme si nevedeli predstaviť, že by sme mali len tak podaromnici posedávať.
Keď bolo pekné počasie, hybaj na pole, a keď pršalo, tak sa robilo okolo domu,“ hovorí o dennom harmonograme dávnej doby. Verí, že aj pohyb a práca mu pomáhajú dožiť sa vysokého veku. Pri pohľade na rokmi prehnutého starčeka by ste ani neverili, koľko sily sa v ňom ukrýva. Vo svojom veku nepotrebuje nijakú starostlivosť. Ešte on sám pomáha nielen svojim deťom, ale i vnukom a vnučkám. „Dcérine dievčatá sa učia za doktorky. Dnes sú školy drahé, a tak im prispievam na štúdium. Keď ich to baví a majú záujem, nech sa školia,“ pokračuje v rozprávaní. Z jeho hlasu počuť istú dávku hrdosti. Veď aj on sa pričiní o to, aby vnučky vyštudovali. Veru, kedysi za jeho mladých čias bol lekár pánom. A Jozef Kajánek si na to dobre pamätá. „Kým vládzem, pomôžem. Nemohol by som len tak sedieť. Aj dolu do dediny zájdem. Nohy ma už neposlúchajú, ale toto je môj pomocník,“ ukazuje na malý traktorík. Na ňom sa zvezie dole do dediny, povybavuje čo má, dokonca ho môžete vidieť odparkovaný aj v nedeľu pred staškovským kostolom. Akpotrebuje zájsť do mesta, do dediny, zíde na svojom štvorkolesovom „tátošovi“, odstaví ho na zastávke a odtiaľ ide autobusom. Ak Staškovania vidia traktor pri zastávke, hneď vedia, že dedko Kajánek sa vybral do mesta. Deduško, ktorý je plný elánu a optimizmu, má na dlhovekosť aj svoj vlastný recept: „Hodne pracovať, zdravo jesť a hlavne nepiť a nefajčiť.“
A zdá sa, že to aj funguje. Veď deväťdesiatštyriročný Staškovan si sám, keď je treba, aj drevo narúbe. A keď je mu smutno, zoberie do rúk heligónku a tak zanôti, že by mu mali čo aj mladí závidieť. Najnovšie si začal parádiť aj svoju chalúpku na kopaniciach. Obsadil ju dookola viničom. A čuduj sa svete, vinič sa mu za jeho starostlivosť aj poďakoval. Pri našej návšteve na kopaniciach bol obsypaný hroznom, ktoré sa už na jesennom slniečku sfarbilo. Chutí inak ako hrozno v dolinách. Prispela k tomu okolitá scenéria rozsiahlych lúk a kopcov, tiež svieži horský vetrík. Dedo Kajánek ho má rád zavárané. Vždy, keď je už zrelé, oberie ho a naloží do fliaš. „Treba len dať viac cukru, lebo je kyselkavé. Nie je nič lepšie, ako zavárané hrozno,“ radí. Pri návšteve u tohto sympatického deduška sa vám zdá, že ste v rozprávkovej krajine, kde choroba a smrť nemá svoje miesto. Drevená chalúpka obkolesená prekrásnou scenériou kysuckej krajiny tento pocit len umocňuje. Pri pohľade na jeho tvár poznačenú vekom, ale stále usmiatu a pokojnú, sa človek až musí zamyslieť, kam to vlastne speje táto doba. Kam smerujeme my? Nebolo by oveľa lepšie i jednoduchšie vložiť sa do rúk osudu a nenaháňať sa za niečím, čo vlastne pre svoj život ani nepotrebujeme?