STARÁ BYSTRICA. Aj dedko František Kováč má svoj podiel na tom, že jeho vnukovi Patrikovi učarovala heligónka. Chlapča sa zamilovalo do zvukov tohto nástroja a odvtedy mu zostalo verné. Patrik Kováč zo Starej Bystrice má dnes štrnásť rokov, je deviatakom na miestnej základnej škole a je široko - ďaleko známy svojím hraním.
„Začal som asi pred ôsmimi rokmi, najskôr som bol samouk," spomína na začiatky. O tom, že jablko skutočne nezvykne padať ďaleko od stromu, svedčí aj jeho prípad. Heligónke sa nevenuje len dedko, tiež otec Milan, ktorý ho v jeho koníčku podporuje.
Výborný učiteľ
Neskôr sa začal chlapcovi venovať aj učiteľ - Martin Čerňanský zo Žiliny - Trnového, ktorý pred dvomi rokmi skončil na majstrovstvách sveta v hraní na heligónke a šiestom mieste. Ten ho učí tomu správnemu fortieľu, aj preto Patrik vie na nástroji zahrať nielen „na ľudovú nôtu", tiež rôzne medzinárodné skladby a piesne, ktoré sú podmienkou účasti na profesionálnych súťažiach. V súčasnosti má v repertoári okolo deväťdesiat skladieb, štyridsať ich vie naspamäť, nechýba ani známa „Kaťuša", francúzska polka a ďalšie.
Chystá sa do Rakúska
Kým jeho rovesníci možno ráno ešte drichmú, on zoberie heligónku a cvičí. Denne hodinu aj pol, teraz dokonca až tri - štyri hodiny. Ako jediný zástupca zo Slovenska, dokonca i Čiech, sa dostal medzi účastníkov juniorských Majstrovstiev sveta v hraní na heligónke, ktoré sa uskutočnia v máji budúceho roku v Rakúsku. Takáto súťaž sa koná každé dva roky a vyžaduje obrovskú zručnosť. Predpokladom je hra na trojradových a štvorradových heligónkach. Len na nich sa dajú totiž zahrať skladby požadované výberovou komisiou. Patrik ich zvláda, ako nám osobne predviedol, doslova bravúrne. Kým na dvojradovke zvládne nacvičiť ľudovú pieseň za päť minúť, zložité cvičí na trojradovke aj tri mesiace, smeje sa, že niektoré treba trénovať aj dva roky.
Jedna bola určená grófovi
V dome Kováčovcov sú v týchto dňoch „živí" nielen sviatočnou predvianočnou náladou. „Oprášenia" sa dočkajú tiež heligónky, ktorých majú v dome až trinásť. Sú medzi nimi súčasné, vyrobené na objednávku, no niektoré sú z rokov 1920 až 1945. Je medzi nimi doslovný skvost - nástroj vyrobený pre istého grófa, ktorý žil istý čas v Čechách. Či bol hráčom on alebo jeho komorník, nevedno. Isté je, že pochádza z roku 1938 a takisto vydáva nenapodobiteľné krásne zvuky. Práve o tých hovorí aj Patrik. Vraví, že si heligónku vybral práve pre zvláštny zvuk a krásne tóny.
Prezrádza i to, že pri hraní je dôležitý sluch i hmat. Mama Janka s úsmevom dodáva, že „aj nervy". Ide samozrejme o žart, Patrikove úspechy sú aj pre ňu ako mamu krásnym pohladením. Napokon, ak ide o praktickú stránku, aj jej sa lepšie obracia v kuchyni, keď sa chalupa naplní dobrou muzikou. A o tú sa vie postarať nielen Patrik.
Trio Kováčovcov
V rodine Kováčovcov sa to talentami len tak hemží. Na heligónke hrá aj Patrikova sestra Petra. V súčasnosti učí v škôlke a navštevuje vysokú školu, kde študuje psychopedagogiku. Ovláda tiež hru na husliach, flaute, dokonca cimbale.
Zahanbiť sa nenechá ani štvorročný Tobiáš, ktorý dotvára heligónkarske trio, ktoré už navštívilo desiatky vystúpení a zožalo množstvo úspechov, o čom svedčia plné vitríny s oceneniami a diplomami. Svoje umenie predviedli nielen na Slovensku, tiež v Poľsku, Čechách, Chorvátsku či Rakúsku. Pravidelne sa zúčastňujú na stretnutiach najlepších heligónkarov na Slovensku, ktoré sa každý rok konajú v Novej Bani. Chodia tiež na prehliadky do Brezna, odkiaľ si takisto priniesli viacero ocenení.
Tak sa páčil, že začali hrať
Hrať na heligónke vôbec nie je jednoduché.
Aj keď má človek talent, tento nástroj si vyžaduje tiež určitú fyzickú kondíciu. Ide totiž o dvanásť, i viackilovú záťaž. Patrik hovorí, že by tento nástroj nevymenil za žiadny iný. Chystá sa síce na strednú školu, vraví však, že mu zostane verný aj naďalej.
Aj keď sme spomínali ceny i diplomy, tým najväčším ocenením preň je, keď sa jeho hra páči a poslucháči mu zatlieskajú. Pretože hudba, ako vraví, je takisto mostíkom k tomu, aby mali ľudia k sebe bližšie.
Pred niekoľkými týždňami ho pozvali do školy v Klokočove. Čuduj sa svete, musel „pridávať" a deti ho nechceli odtiaľ pustiť, tak sa im jeho hra na heligónke páčila. Dozvedeli sme sa, že až natoľko, že sa tam začali niektorí učiť hre na tomto nástroji, dokonca je medzi nimi aj jedna z tamojších učiteliek.
Istý mudrc povedal, že „najlepšie je každý deň začať rozmýšľaním o tom, ako urobiť radosť aspoň jednému človeku". Patrik ráno začína heligónkou a vie, že keď na nej zahrá, urobí radosť všetkým, ktorí ho budú počúvať.
