ČADCA. Ľudia sa denne z médií dozvedajú o nehodách, nešťastiach, rôznych udalostiach, ale i kuriozitách ktoré sa u nás stali. Redaktori ich dostávajú takpovediac „z prvej ruky" od hovorcov, ktorí sú o udalostiach informovaní ako prví.
Jedným z najlepšie informovaných mužov, čo sa týka udalostí na železniciach, je aj hovorca Oblastnej správy Železničnej polície v Žiline František Gažo. Spýtali sme sa ho nielen na to, či ho novinári príliš otravujú.
Do čoho sa ráno najskôr „pustíte"?
- Pokiaľ ma v noci kolegovia nezobudia kvôli nejakej vážnej udalosti - a ak sa nepočíta prezliekanie do uniformy (smiech), tak ráno ako prvé, otváram e-mailovú poštu. Tam vždy nájdem nejakú prácu navyše, najmä od novinárov. Zaujímajú ich rôzne štatistiky a keďže naša Oblastná správa spadá čiastočne aj do Trenčianskeho kraja, tak je tých otázok ozaj dosť. Musím uviesť, že mám kumulovanú funkciu. Pracujem na úseku poriadkovej služby, potom som hovorcom ObS ŽP Žilina a ešte mám na starosti aj prevenciu kriminality.
Hovorí sa, že novinári sú „dotieraví". Často musíte informácie podávať aj po skončení vašej pracovnej doby. Niekedy to určite nie je príjemné.
- Nedal by som novinárom takýto prívlastok - hoci, výnimky sa vždy nájdu. Plnia si iba svoju povinnosť, je to ich práca a priznám sa, počas tých viac ako troch rokov, čo som k dispozícií masmédiám, som sa nestretol so žiadnym „dotieravým" novinárom. Na začiatku sme si dohodli určité hranice, či pravidlá, ktoré rešpektujú a aj keď majú snahu odo mňa dostať nejaké podrobnejšie údaje, jednoducho ich nedostanú.
Čo sa vám na novinároch páči a čo vám na nich vadí?
- Páči sa mi novinár, ktorý sa nesnaží „nafukovať" udalosť, ktorá sa stala, ale triezvo ju priblíži širokej čitateľskej verejnosti. A čo mi vadí, tak to je presný opak, čo som práve uviedol. Spomínam si na jedného reportéra. Chcel uverejniť nehodovú udalosť, keď jeden muž vyskakoval počas jazdy z vlaku. Keď však počul, že prežil, prestalo to byť pre neho zaujímavé, nebolo to moc akčné pre neho a ako výstrahu pre ostatných to nechcel uverejniť.
Určite sa nie ľahko rozpráva o udalostiach, pri ktorých vyhasol ľudský život?
- S týmto plne súhlasím. Človek je krehká bytosť a každá strata bolí. Čo sa týka nášho zamestnania, tak to pociťujeme viacnásobne. Pri samotnej nehodovej udalosti, keď robíme obhliadku miesta činu, ale najťažšie je to, keď musíme túto smutnú udalosť oznámiť príbuzným. Najťažšie je to vtedy, keď ide o dieťa...
Prejdime na veselšiu nôtu, pamätáte si na nejakú úsmevnú príhodu, kuriozitu?
- Ja osobne som to nezažil, ale mám to od staršieho kolegu. Jedna babička, krásne vyobliekaná do kroja, mala na sebe aspoň päť „šorcov" (sukní), prišla oznámiť okradnutie. Muž v zrelých rokoch jej mal ukradnúť batôžtek s peniazmi spod jej spodničky. Keď sa jej pýtal policajt, či to necítila, tak odpovedala, že ju ani vo sne nenapadlo, že chce kradnúť!
O čom by ste informovali najradšej?
- Samozrejme, o všetkých pozitívnych veciach. Veľmi dobre sa mi informovalo o duchaprítomnosti našich železničných policajtov, ktorí na stanici vo Vrútkach zachránili život staršej pani, ktorá spadla medzi odchádzajúci vlak a nástupište. Ani chvíľu neváhali - nevadilo im, že majú čistú uniformu. Ľahli si na zem a pridŕžali ju pritlačenú o perón, aby sa ani nepohla, kým vlak neodíde. Potom ju vystrašenú vytiahli, aby to mohla predýchať.
