Článok pokračuje pod video reklamou
HORNÝ VADIČOV. Miroslav Káčerík je vychýreným včelárom nielen v Hornom Vadičove, ale aj v širokom okolí, sa už teší, že práca so včelami sa mu opäť začína. Jeho zazimované zverenkyne sa pomaličky prebúdzajú k životu, aby sa pustili do práce. Nenadarmo sa hovorí: „Usilovný ako včela". Od skorej jari až do neskorej jesene si ani na chvíľu neoddýchnu. Opeľujú stromy, kvety a do úľov znášajú peľ, z ktorého potom vznikne sladký, lahodný med.
Včeláreniu sa zaúčal v žiackom krúžku
Miroslav Káčerík vie prácu včiel oceniť. Rozpráva o nich len v samých superlatívoch a nedá na ne dopustiť. „Včielky sú úžasné. Okrem toho, že nám osladzujú život medom, spríjemňujú nám ho aj svojimi bzukotavými piesňami. Je úžasné pracovať s týmito usilovnými robotnicami, a pritom počúvať, ako bzučia. Je to ako hudba," rozpráva o svojej láske k nim. Dodáva, že to pochopí len ten, kto pracuje vo včelínoch. Ich bzukot a pohľad na ne je preň relaxom. Nevadia mu ani štípance od nich. Je to vraj ako liečivá injekcia.
So včelami pracuje viac ako 20 rokov a za ten čas už má päťdesiat včelínov s tridsiatimi rodinami. Jednu včeliu rodinu tvorí okolo šesťdesiattisíc jedincov. Včielky ho doslova chytili za srdce v čase, keď v hornovadičovskej základnej škole zriadili včelársky krúžok pre deti. „Šiel som sa raz pozrieť a už som ostal. Ja - tridsaťštyriročný som navštevoval krúžok so žiakmi základnej školy," smeje sa pri spomienkach na svoje začiatky. Pozorne počúval svojho učiteľa a nasával všetky tie múdrosti a informácie o včelárení. Neskôr, keď sa mu zdalo, že už je v tejto oblasti dostatočne znalý, zabezpečil si od jedného včelára z Radole dve rodiny včielok. Včeláreniu ostal verný až dodnes a k jeho dvom rodinám pribudli aj ďalšie. Keďže však nemohol mať na kope toľko včelínov, niektoré si preniesol aj do svojho zamestnania.
Pracuje v kameňolome v Lopušných Pažitiach a včielky mu tam robia spoločnosť. Neprekážajú dokonca ani jeho spolupracovníkom. „Sú tak trochu bokom, na samote, takže tam nikomu nezavadzajú. Ak občas aj zablúdia do kameňolomu, kolegovia si už na ne zvykli," informuje.
Svojej láske k včelám učí aj iných
Pretože je podľa jeho slov včelárstvo niečo, čo by sa malo zachovať aj naďalej, zriadil v hornovadičovskom Centre voľného času včelársky krúžok, o ktorý je záujem. „Je dobré zistiť, že deti majú rady prírodu. Že majú záujem venovať sa včeláreniu, hoci to obnáša i štípance a prekonanie svojho strachu," teší sa.
Svojich zverencov z CVČ však ešte nemal možnosť veľmi otestovať, lebo krúžok začal fungovať až v októbri, keď sa už včielky pomaly zazimovali. „Teraz uvidíme, koľko ich ostane," vraví.
Ani cez zimu včelár neoddychuje, teda aspoň Miroslav Káčerík nie. Počas zimných dní spolu s deťmi vyrábali rôzne sviece, sošky a predmety z včelieho vosku a učili sa vyrábať aj drevené mriežky do úľov.
„O včielky sa treba dobre starať. Ony sa vám za to určite odvďačia," vysvetľuje. Dodáva, že kysucký med je zo všetkých najlepší. Veď Základná organizácia slovenského zväzu včelárov v Kysuckom Novom Meste, do ktorej patrí aj on, sa pravidelne umiestňuje v mnohých súťažiach so svojimi medovými produktmi na popredných miestach.
