Aj keď starenka Veronika Gonščáková zo Skalitého nemá taký dobrý prehľad o sviatkoch všetkých svojich početných potomkov, členovia celej rozrastenej rodiny - tri deti, deväť vnukov, dvadsaťštyri pravnukov, ba aj šesť prapravnukov a ich najbližší - nezabudli starenke zablahoželať k jej nádhernému veku 103 rokov. Oslávila ich koncom minulého roka. Ku gratulantom sa pripojili aj zástupcovia samosprávy rodnej obce, ktorí ju prišli v minulých dňoch navštíviť s kyticou a malým darčekom.
Najradšejmábanány
„Naša babka zle nepočuje, nevidí, ale je nesmierne rada, keď ju chytíme „pod pazuchy“ a pochodíme s ňou po dome,“ prezradila nám jej nevesta, pani Žofia Gonščáková, ktorá sa spolu s manželom Pavlom o babičkupamätníčku usilovne stará. Ako 39-ročná ovdovela a už sa viac nevydala. Svoj život venovala starostlivosti o svoje tri deti. Mala čo robiť, jej ruky obrábali štyri hektáre poľa, chliev tiež nebol nikdy prázdny. Našťastie jej dobre slúžilo zdravie, až vo vysokom veku si babenka Veronka nešťastne zlomila krčky na nohách. „Zatiaľ jej chutí všetko, aj polievku si dá, aj druhé,“ rozpráva nevesta. „Nikdy nepovedala, že jej niečo nechutí.“ Najčastejšie si však pochutí na banánoch, ktoré má vždy poruke.
Hlučná komunikácia
Najhoršie je pre ňu len to, že sa jej ťažko dorozumieva s okolím. Rada by sa povyprávala, ale sluch nechce poslúchať. Ako hovorí pani Žofia, z tejto komunikácie, keď musí na babičku doslova poriadne kričať, ju niekedy aj hlava bolí. Babka Veronka má síce strojček na počúvanie, avšak jej z neho „hučí v ušiach“. Ešte nedávno si aspoň čo-to nové prečítala, ale prišla už aj o zrak.
Storočné vedomosti
Napriek všetkému jej pamäť slúži dobre. Rada si zaspomína na staré časy, keď sa borila so životom a neúnavne niesla bremeno starostlivosti o rodinu na svojich útlych pleciach. Chytrých pravnukov však vie aj „ohúriť“, keď im ráta po maďarsky - pamätá si to, čo sa naučila ešte „pred sto rokmi“.
