Odvtedy už prešlo veľa vody. Dnes má Stanislav svoj vlastný dom a rodinu. Jeho záľuba mu zostala. „Mal som už malé plemeno vietnamských prasiat, rôzne kačice a prepelice. S tými sa spája jedna príhoda. Keď sa začne skracovať deň, prestanú niesť vajíčka a prichádza čas na prepeličiu polievku. Veľmi som sa na ňu tešil, chcel som ju vyskúšať," robil si chúťky gazda. Jedna prepelička nám však uhynula. Bolo to v čase, keď boli plné noviny vtáčej chrípky. Manželka sa rozhodla, že ich všetky „zaočkuje“. Všetky pochytala, šmykla im hlavy, posypala vápnom, zakopala a bolo po polievke,“ spomína si na jalovú zabíjačku Stanislav. No po čase mu bolo ľúto, že cez zimu ostal chliev pustý. Nik sa neozýval, nedožadoval sa potravy. Rozhodol sa, že to skúsi s okrasnými plemenami, ktoré neskončia spánkom v mraziaku. Začal s miniatúrnym plemenom kamerunských kozičiek, zohnal hneď párik. „Kamerunské kozy pochádzajú údajne z Afriky. Je skromná na pašu, ohrýza aj kríky,“ predstavuje nám Stanislav svoju gazdovku.
Táto striedmosť sa však kdesi po ceste na Skalité stratila. Smeje sa, že zrejme žerú asi aj za všetky príbuzné v Kamerune, lebo stále nemajú dosť. Brušká už majú veľké ako balóny, ale stále budú bľačať. Keď sa im ponúkne niečo pod zub, znova sa doslova „vrhnú“ s chuťou do hodovania. Vraj sú v zvieracej ríši jedny z mála, ktoré sa svojou nenásytnosťou podobajú ľudskému tvorovi. Okrem toho sú však aj temperamentné, tvrdohlavé, hravé a prítulné. Dokážu sa smiešne „zatváriť“. Keď sa s nimi vyvadíte, postavia sa bokom, hľadia úkosom, hotové urazené „grófky". Potom zakúpil qessantské miniovečky, čierne ako uhoľ. Údajne ide o najmenšie plemeno na svete. Sú výnimočné aj tým, že mávajú vždy len jedno mláďatko. Pred istým pekáčom zachránil aj ďalšieho kamerunského capka. Jeden chovateľ ho chcel darovať. Prihlásili sa chlapci, ktorí ho pýtali na gril, ale daroval ho radšej do dobrých rúk pána Časnochu. Nakoniec pribudli kamerunské ovečky. Sú výnimočné tým, že majú krátku rovnú srsť hnedej farby. Človek by povedal, že sú to skôr „krpaté“ srnky. Takto sa nazbieralo celé stádočko.
Ale šikovný chovateľ má už ďalšie plány. Chcel by vytvoriť na konci záhrady akýsi ZOO-kútik, kde by mal mať svoje miesto aj oslík. Do oka mu padol aj poník. Chcel by si zadovážiť ešte ovečky z rasy jakob. Pochádzajú zo Sýrie. Baran má 4 – 6 rohov, čo je veľmi atypické. Potom má ešte vo vyhliadke vresovú ovcu. Zužitkuje aj chudobnú pašu a má veľmi chutné mäso. Čítal vraj, že na medzinárodnej kulinárskej súťaži predstihlo kvalitou aj stehno z býka a srny. Ako hovorí, chovateľstvo je krásny, aj keď prácny koníček. Živé tvory potrebujú dennodennú starostlivosť – nakosiť, nasušiť, navariť zemiaky, skrmuje pre ne aj tekvicu, jablká... „Jar je pre mňa najkrajším obdobím. Objavia sa mláďatká, krásne malé uzlíčky. Je to nádherné, pozorovať zvieratá
v tomto období. Najmä qessantská ovečka si svojho jedináčika vzorne opatruje. Leto je v znamení sušenia sena,“ rozpráva chovateľ.
Aby pripravil zásoby na zimu, má sa čo obracať, no pomôže mu motorová fréza, kosačka, fukár, ale aj manželka Marta s dcérkou Luckou. „Jeseň veľmi nemám veľmi rád, býva sychravo a statok mi kopýtkami rozmarasí výbeh. V zime sa troška odpočinie, len zájdem gazdovku nakŕmiť.“ Okrem toho sa už dlhší čas venujú chovu úžitkových oviec. Keď začínal, žena mu vraví: „Kúp jednu, kto to bude jesť.“ Baranina má totiž svoju typickú chuť, každému nereže. Stanislav kúpil tri páry a veru dobre urobil. Keď sa upečie stehienko, manželka aj s dcérou chodia a po troške si odkrajujú, taká je to dobrota. Robí aj fajné údené klobásky, po ktorých sa vždy len tak zapráši. Na zvieratká sa chodia pozerať aj deti z okolia. No niektorí starší zasa „mudrujú“ - načo to chováš, čo sa s tým trápiš... Ale Stanislav sa nenechá odradiť. K svojej štvornohej „cháske“ má pekný vzťah, je to jednoducho jeho záľuba, ktorá ho veľmi teší. Ktovie, možno raz budeme počuť o skalitskej mini-zoo.
