maľovanie.
Už odmalička si čmáral, kde sa dalo. Len čo zbadal ceruzu, už ho prsty svrbili. A tak ju chytil do rúk a maľoval. Krajinu, domčeky učupené jeden vedľa druhého či šantiace deti. Maľoval to, čo mal rád, teda svoj rodný kraj. „Keď však nastal čas ísť do učenia, vybral som si baníctvo. Zdalo sa mi, že ako baník si lepšie zarobím na každodenný chlebík,“ začína rozprávať nadaný dôchodca. Osud však chcel, aby sa pán Stanislav k svojej milovanej záľube vrátil. Síce trochu v inej podobe. Stanislav Bača robil v jednej veľkej fabrike na propagačnom oddelení. „Navrhovali sme a maľovali rôzne plagáty, letáky či iné propagačné materiály,“ pokračuje maliar, ktorý je aj ilustrátorom niekoľkých kníh. Jeho obrázky oživujú texty spisovateľov, ako sú Martin Kolembus, Emil Vidra či Oskar Dubovický. „Najradšej kreslím ľudové motívy, ale nebojím sa ani ostatného.
Niečo maľujem len tak z hlavy, niečo z predlohy,“ hovorí. Hoci má už sedemdesiatdva rokov, vôbec na to nevyzerá. Smeje sa, že pri maľovaní mladne. Okrem ilustrovania kníh maľuje aj obrazy. Je mu jedno, akou technikou, ale v rukách drží predsa len najradšej obyčajnú ceruzku alebo uhlík. Aj v týchto dňoch pribudnú jeho obrazy v Základnej škole v Zborove nad Bystricou. Do zborovne namaľoval pre učiteľov portrét Jána Ámosa Komenského a steny prváckych tried ožili pestrými kresbami známych rozprávkových postáv. „Maľovať budem dovtedy, dokedy budem môcť. Je to niečo čo je súčasťou môjho života už od detstva, keby som musel prestať, stratil by som aj časť mojej duše,“ dodáva s vážnosťou v hlase Stanislav Bača.