j osobe.
Je bytostne spätý s pulzom života rastlín a zvierat. Rozumie dimenziám zeleného sveta, kde všetko spolu súvisí. „V lese zaškrieka sojka, – pýtam sa, - to reaguje na mňa, či sa niečo deje? Krkavec krúži - hneď rozmýšľam, či tam nie je padnutá nejaká zver,“ hovorí rodák z Liptova.
Mladosť pod vencom Tatier
„Môj starý otec, urbársky horár, bol veľký milovník prírody,“ spomína na deda a turalistu. „V nej sme trávili spoločne veľa času. On mi odpovedal na moje zvedavé otázky. Sám som chodil často s knižkami a dekou do lesa, vyšiel som nad dedinu a tu som sa učil. Vnímal som panorámu dediny a les, tam sa od detstva cítim najlepšie.“ Po absolvovaní – ako inak - strednej lesníckej školy si jeho rodičia nemohli dovoliť ďalšie synovo štúdium. „Otec povedal: - Buď ty na vysokú, alebo sestra na strednú a ty, chlapče, pretĺkaj sa. - Tak som, samozrejme, išiel do prevádzky ako lesný technik v Ružomberku.“ Na vojenčine ako veliteľ čaty tiež objavil svoje schopnosti pre prácu s ľuďmi. „Keď som zavelil: - Nasaďte tie „atómkecky“ a za tri minúty budete mať voľno, - tak sa posnažili a ja som si zasa určoval rastlinky. Získal som tu mnoho, od hodiniek s venovaním od ministra národnej obrany až po Medailu za službu vlasti,“ spomína profesor.
Aj keď si nadaného lesníka chceli v armáde ponechať, srdce ho ťahalo inam. Nastúpil na Lesnícke učilište v Ľubochni. Stálo v strede nádhernej dlhej doliny. Boli to pôvabné časy. Počas odborného výcviku obýval lesnú chatu, kde za ním prichádzali študenti. Tiež pokračoval vo vzdelávaní diaľkovo na vysokej škole, ktoré ukončil doktorátom z botaniky.
Nasledovalo pôsobenie na Lesníckom učilišti v Čadci, kde neskôr zastával post riaditeľa. Dnes dvaja bývalí žiaci učia na vysokej škole lesníckej. A týchto šľapajach kráča aj jeho syn.
Tohtoročný úspech
Dlhé roky je A. Fides profesorom na Gymnáziu J. M. Hurbana v Čadci, kde vyučuje biológiu a geografiu. Venuje sa mládeži v záujmových krúžkoch, ako sú mladý ochranca prírody, priateľ poľovníka, mladý zálesák. Zúčastňujú sa úspešne na rôznych súťažiach. „Začínajú mi strieľať s rozptylom ako brokovnicou, potom sústredenejšie a napokon urobia do cieľa jednu dieru,“ smeje sa dobromyseľne A. Fides. Tohtoročné kolo Celoslovenskej súťaže krúžkov mladých priateľov poľovníctva v Čadci im prinieslo po predchádzajú-cich dvanástom, ôsmom, šiestom a druhom mieste tentoraz zaslúžené prvenstvo. Je o to vzácnejšie, že jeden skalný člen tímu náhle vypadol a náhradníka musel profesor Fides intenzívne pripraviť počas niekoľkých dní. Náročná súťaž pozostáva z desiatich disciplín, od určovania azimutu cez odhad vzdialenosti, poznávanie rastlín, plemien psov a stôp zveri až po praktickú zručnosť v streľbe či chodení na chodúliach. Čadčania teda excelovali.
Nezabudnuteľný pedagóg
Napriek tomu, že pán profesor „nadsluhuje“ ako dôchodca na škole šesť rokov, kontakt s mladými je jeho srdcovou záležitosťou. Odovzdáva im s vedomosťami aj kus lásky k prírode. Aby bol výklad záživnejší, čas od času teóriu okorení zážitkami z „terénu“. Jeho farbisté príbehy sú medzi študentmi veľmi obľúbené. Občas sa pána profesora snažia aj všemožne „zakecať", aby hodina nabrala to správne tempo. Jeden zo študentov Gymnázia v Čadci ho na webe nazval profesorom životných skúseností. On sa snaží o to, aby bol výklad čo najnázornejší. Nejedenkrát im už prinesol ukázať zaujímavú alebo zriedkavú rastlinku, ktorú našiel na svojich potulkách. Ovocím jeho pedagogického úsilia je okrem radu úspešných študentov aj Ocenenie pre pedagógov, na ktorých sa nezabúda. Prevzal si ho z rúk ministra školstva.
Poľovník nie je zabijak
Zaslúžil sa aj o rozvoj poľovníckeho zväzu na Kysuciach. Keď ho „vystopovali“, že sa veciam rozumie, stal som sa predsedom Regionálnej organizácie Slovenského poľovníckeho zväzu v Čadci, kde si odkrútil celé štvrťstoročie. Dnes je čestným predsedom a pomáhal aj pri organizovaní spomínanej súťaže. Zaslúžil sa o vynikajúcu družbu s Poliakmi. Také stretnutia a obohacujúce diskusie nemali na Slovensku páru. Regionálna organizácia získala aj Striebornú medailu za rozvoj poľovníctva. Na vlastné poľovanie mu ani nezostáva veľa času. Ako čestný člen má svoj rajón Zákopčí. „Strieľanie zveri je to posledné pre poľovníka. Ak chce streliť, musí sa predovšetkým starať, dokrmovať, pozorovať, veľa času venovať ochrane zveri. Laici si myslia, že poľovník je len zabijak. Nie je to tak.
Máme vymedzené v povolenke, čo môžeme kedy streliť, a to len vo svojom rajóne. Stalo sa mi, že som si šetril srnca na kvalitnejšiu trofej. Zomrel mi až na starobu... Kedysi sa stav zveri reguloval prirodzeným výberom. Dnes je príroda narušená a my musíme zver sčítavať a streliť to, čo je v revíri akoby navyše. Máme stanovené plánované počty, aby sme dosahovali požadovanú kvalitu genofondu.“ Ako sme sa dozvedeli, pytliactvo je u nás stále dosť rozšírené. „Aj v mojom revíri niekto strelil laň aj s mláďatkom, len stehná si zobral,“ hovorí o smutnom náleze milovník stvorenia. „Toto poľovník nerobí. Raz som išiel po chodníku, pristúpil som srnčiatko, hneď som si sadol, či jeho mama príde, či si ho oblíže.“ Tento neúnavný vitálny človek má v sebe mnoho tvorivej energie a hlbokej múdrosti. Jeho snaženie robiť každú prácu poctivo, odborne a s láskou prináša trvalé dobré ovocie. Navyše sa zúročuje v životoch mladých ľudí. Môže človek dosiahnuť viac?
