školského roka.
Ak je dobré, deti dostanú odmenu, rodičia ho chvália, zavládne pokoj. Čo ak vysvedčenie nesplní očakávania? Odpoveď poznáme: nepohoda, vzájomné obviňovanie, nadáva sa na učiteľov, na dieťa, končí to tichou domácnosťou a prísľubmi dieťaťa, že budúci školský rok si všetko opraví. Nepridá to na psychike dieťaťa, lebo často nevie, či to dokáže splniť, často už teraz robilo, čo mohlo... Ba čo viac, ak sa neúspech opakuje, vzniká averzia na školu, strata dôvery vo vlastné schopnosti. Preto práve toto obdobie patrí k tým najstresujúcejším okamihom pre krehkú detskú dušu a preto práve v týchto dňoch sú detské linky dôvery na celom Slovensku preplnené prosbami typu: „Ako to povedať, čo mám robiť, bojím sa“... „Naozaj je pravda, že obdobie konca školského roka nie je len akýmsi predobdobím krásnych dní, ale vyznačuje sa predovšetkým stresom. Ten prežívajú deti v dvoch líniách. Prvou je očakávanie žiaka, ako zaokrúhli učiteľ jeho známku. Či bude prihliadať na to, ako sa snažilo celý rok, alebo zoberie do úvahy práve záverečné písomné práce a odpovede. Druhá línia je fakt, ako príjmu rodičia výslednú známku,“ hovorí Alena Hrašková z Pedagogicko-psychologickej poradne v Čadci.
Bitka a neprimerané telesné tresty môžu zapríčiniť vážnu ujmu na zdraví dieťaťa, tresty a karhanie môžu dieťa demotivovať. Pochvala a povzbudenie sú pre školákov nevyhnutné hlavne pre to, aby sa škola nestala pre dieťa a pre celú rodinu neprimeranou záťažou. Platí to osobitne pre rodiny s prvákmi. Na dieťa vplýva aj to, že aj keď dieťaťu priamo nevynadáme či ho nezbijeme, vidí však na nás sklamanie. Vtedy sa dieťa cíti neschopné, menejcenné. Fakt, že sklamalo svojich rodičov, dieťa vždy trápi a môže nechať na ňom následky. Aj najväčší frajeri a „flegmatici“, ktorí sa tvária, že im na známkach či názore rodičov nezáleží, sa trápia. Záleží im na tom. Skrývajú to len za akousi maskou a môžu aj rezignovať, keď nedokážu splniť očakávania rodičov. „Správny prístup rodičov by mal spočívať v ocenení úsilia a schopností školáka, poukázať na rezervy, pomôcť mu vymyslieť plán ako známky v budúcom roku zlepšiť a vyjadriť dôveru v jeho sily.
Rodičia by si pred záverečným verdiktom pri pohľade na vysvedčenie mali tiež uvedomiť, že výslednú známku nedostane dieťa len tak, je výsledkom snaženia sa počas celého školského roka.
Ak sa rodičia zaujímajú o dieťa po celý čas, nie sú ňou prekvapení. Taktiež si je treba zodpovedať niekoľko otázok: Je to prvý neúspech dieťaťa? Ako sa mu darilo v predmete minulý školský rok? Rozumie dieťa odbornej terminológii? Je komunikácia učiteľ - žiak na dobrej úrovni? Zmenil sa v predmete učiteľ? Bojí sa dieťa predmetu, učiteľa? Učí sa dieťa efektívne a pravidelne? (Sedenie v zavretej detskej izbe sa nepočíta.) Akých má kamarátov? Čo robí vo voľnom čase? Venovali sme sa mu dostatočne, a to nielen, čo sa týka školy?...,“ hovorí psychologička Alena Hrašková. Všetky tieto veci treba vzájomne komunikovať. Jednou zo základných istôt pre deti je, aby mali u rodičov pocit bezpečia. A to aj vtedy, keď sa im príliš nedarí. Potrebujú cítiť, že ich rodič berie takých, akí sú, hoc aj v tomto období neúspešných. „Za neúspechom v škole sa taktiež môže skrývať vážny problém, vzťahová situácia v škole, doma, medzi spolužiakmi, špecifické poruchy učenia a pod. Preto je dôležité nenechať dieťa, aby sa borilo s problémami samé, hlavne ak nemá možnosť ich riešiť či ovplyvniť,“ pokračuje A. Hrašková. Ak sa stane, že „zlé dni“ dieťaťa neakceptuje učiteľ a potom ani rodič, „zrúti sa mu svet“, dieťa má strach, je vo vážnej stresovej situácii a môže reagovať skratovo.
„Relatívne je aj to, čo si rodič predstavuje pod zlou známkou. U niektorých je to štvorka, päťka, u iných už dvojka,“ hovorí A. Hrašková. Častá otázka v poradniach býva aj to, či dieťa odmeňovať za vysvedčenie. „Je namieste ocenenie polročnej práce. Niekedy už aj za to, že sa dieťa snažilo. Je lepšie sa však vyhnúť finančne náročným darčekom, deti určite poteší aj kniha či spoločná návšteva pizzerie“. Rodičia často kladú na deti príliš veľké nároky a ak nie sú splnené, sú veľmi sklamaní. Treba však brať ohľad na to, že nie každé dieťa je vo všetkom dobré. Stačí, keď si spomenieme na seba samých. Priznajme si, ani z väčšiny z nás nevyrástli géniovia, a miesto, kde sme teraz, nie je vždy zásluha samých jednotiek na vysvedčení. Aj dieťaťu treba nechať priestor realizovať sa v tom, čo ho baví. Možno má na vysvedčení trojku z „matiky“, ale pri kolónke so slovenským či cudzím jazykom mu svieti krásna jednotka. Niektoré deti sú zasa umelecky nadané a ide im najlepšie hudobná či výtvarná výchova. Každé dieťa je iné, jedinečné. Jeho osobnosť treba brať vážne, podržať ho v ťažkých chvíľach, pochváliť, keď sa mu darí... „Dobré známky nie sú zárukou toho, že dieťa bude šťastné a úspešné vo svojom živote...,“ dodáva A. Hrašková.
