brázkových knižiek a mladým síce učarovali koníky, ale skôr tie pod kapotou.
U tridsaťpäťročného Miroslava Šulavu z Klubiny to však tak nie je. Už odmalička je s koňmi veľký kamarát. Ako malý chlapec sa vždy obšmietal okolo svojho otca, ktorý bol vychýreným furmanom a jeho tajným snom bolo byť raz ako on. Dnes stojí v jeho stajni v rade šesť koníkov - ťažných „poliakov“. Pejo, Gaštan, Fuxo, Mišo, potom sú to Pejo II. a Pejo III. Netreba upresňovať, ktoré pomenovanie je pre Miroslava to naj. Ale prečo je to tak? „Mal som koníka. Veľmi vydarený bol. Volal sa Pejko. Ten mi asi najviac prirástol k srdcu. Jeden známy ho však veľmi chcel kúpiť, stále za mnou chodil. Prosil ma, a tak som mu ho predal,“ hovorí mladý furman. Nebolo to však preto, že by na ňom chcel zarobiť. Medzi furmanmi to je tak, že ak chce niekto veľmi jeho koníka, mal by mu ho predať, lebo sa zvieraťu niečo stane. Ochorie, alebo nebodaj i uhynie. Miroslavovi veľmi na koníkovi záležalo, a tak ho známemu predal. „Mal som už veľa koňov. Predám a zasa kúpim,“ pokračuje a po chvíle rozmýšľania dodáva, že ich bolo určite už aj okolo stovky.
„Stále je niekde preč. Chodí po rôznych furmanských súťažiach, okolo koňov, do hory. Stále je niekde mimo. Ale o rodinu sa postará,“ pridáva sa aj jeho manželka. Často vraj berie ku koníkom aj svojich synov, desaťročného Petra a jedenásťročného Mirka. Učí ich, ako mať tieto srdcom i telom veľké zvieratá rád a nebáť sa ich. Občas si na nich aj zajazdia. „Keď sme sa sem nasťahovali a kúpili si prvé koníky, stala sa nám taká menšia nepríjemnosť. Zavreli sme ich do stajne a nadránom som začul erdžanie. Najskôr som si myslel, že sa mi iba sníva, ale keď som pozrel von oknom, zbadal som behať naše kone po lúkach za naším domom. Nejako sa proste dostali zo svojej „nocľahárne“ a vybrali sa prevetrať. A tak sme o pol piatej ráno naháňali kone,“ vytasí Miroslav z rukáva aj zážitok s jeho zverencami. V jeho hlase počuť zanietenie. Je vidieť, že má zvieratá a prírodu veľmi rád. Veď chovať také kone, to nie je len tak. Ráno vstáva okolo piatej a jeho prvá cesta smeruje do stajne. Zvieratá musí napojiť, nakŕmiť, obriadiť.
Ich „ranná hygiena“ trvá niečo vyše hodiny. A okolo siedmej už smerujú do lesa. „Stromy sú napadnuté kôrovcami a inou háveďou, treba ich vyrúbať, aby nenakazili tie zdravé,“ informuje milovník prírody o svojom zamestnaní. Na koníky však dáva veľký pozor, nedovolí, aby sa prepracovali. Preto ich strieda. Vždy ostanú niektoré v stajni. Ale svojich domácich „miláčikov“ nemá len pre prácu. Často ho vidieť aj na rôznych furmanských súťažiach. Svoju furmanskú zručnosť si otestoval už v Nesluši, Terchovej, v Žaškove pri Párnici i v Novej Bystrici. Priestor nad krbom v obývačke je zaplnený rôznymi trofejami. Hneď nám s hrdosťou vysvetľuje, ktorá je odkiaľ. Veľká prevaha z nich je za prvé a druhé miesta. „O chvíľu ich už nebude kde dávať,“ hovorí Miroslavova manželka, ten však so smiechom dodáva, že na takéto veci sa miesto vždy nájde.
Koníkom sa za ich skvelé výkony odpláca dobrou starostlivosťou. Každú chvíľu ich treba očkovať, okrem sena a ovsa dostávajú aj rôzne vitamíny. „Nie je nič horšie, ako keď vám niektoré zo zvierat uhynie. Vyčítate si to, ste z toho smutný. Aj mne raz, asi pred piatimi rokmi, zavalilo koňa drevo v lese. Známi ma utešovali, že môžem byť rád, že sa nestalo niečo mne, ale aj tak som asi tri dni chodil ako bez duše,“ spomína mladý furman aj na ťažšie chvíle. Miroslav sa naučil svoje kone aj sám podkúvať, hoci s kováčstvom nemá jeho učebný odbor, ktorý kedysi vyštudoval, absolútne nič spoločné. „Manžel je vyučený maliar, paradoxne, doma si bielim steny sama. On nikdy nemá čas,“ hovorí s úsmevom pani Šulavová. „My to máme podelené. Manželka sa stará o dom zvnútra a ja zasa o všetko, čo je okolo neho,“ zasmeje sa Miroslav. Nedávno sa vrátil aj k svojmu dávnemu koníčkovi a zadovážil si holuby. Len tak pre radosť. Deti od Šulavovcov majú namiesto hračiek z hračkárstiev tie, ktoré nám dáva sama príroda. A určite mi dáte za pravdu, že im mnohí ich rovesníci tajne závidia.