Vedúca Domu charity Eva Ondrušková hovorí, že sa im tu snažia pomôcť rôznymi spôsobmi. Napríklad aj pracovnou terapiou. Zadovážili im jednoduchý tkáčsky stav, na ktorom zhotovujú pestrofarebné koberčeky, učia ich vyšívať, štrikovať, háčkovať. Do budúcna plánujú zakúpiť veľký tkáčsky stav, čo im umožnia financie zo schváleného projektu súvisiaceho s pracovnou terapiou. Niektoré si drobnými prácami zarábajú na bývanie. Napríklad aj predajom časopisu NOTA BENE, iným sa podarilo nájsť si krátkodobé zamestnanie. Podľa slov vedúcej dôležité je, aby si ženy vytvorili pracovné návyky. Väčšina z nich totiž dlhodobo nepracovala a tak je ťažké zamestnať ich na plný úväzok. Všetko chce, ako sa hovorí, svoj čas. Tiež veľa lásky a pochopenia, ktoré tu zo strany pracovníkov charity rozhodne nechýba. Nie každý by zvládol takúto náročnú prácu, ktorá by sa dala nazvať aj poslaním. Najšťastnejším okamihom pre nich je, keď sa im podarí človeka, ktorý sa ocitol úplne na dne, znovu postaviť na nohy a pomôcť mu dostať sa z ťažkej životnej situácie.
Na charite naďalej funguje aj denné azylové centrum pre bezdomovcov, tiež nocľaháreň. Za každým človekom, ktorý tu hľadá pomoc, sa skrýva nevšedný osud, ktorý sa vie naozaj všakovako zamotať. Pani Pavla sem prišla z Martina a 26. júna oslávi 67-rokov. Dôvod na osl vu však nemá. Iba ak ten, že ju prichýlila táto charita. Keď opisuje, ako možno skutočne len vďaka všetkým svätým prežila, celá sa chveje a z úst sa jej len ťažko derú slová. Po rôznych životných peripetiách zostala bývať v jednoizbovom byte, ktorý bol v lokalite, kde žili väčšinou Rómovia. V jeden deň, keď prala v kúpeľni, voľakto jej hodil do kuchyne zápalnú fľašu a vzbĺkol požiar. Len zázrakom prežila. V nemocnici ju dávali „dokopy“ vyše dvoch týždňov. Ani teraz sa ešte nemôže poriadne nadýchnuť. Zvlášť pri spomienke na to, ako už mohla bývať v novom. Predčasom si totiž dala žiadosť na iný jednoizbový byt a rysovalo sa, že ho môže získať.
Myslí si, že aj to bolo dôvodom, prečo jej niekto takto doslova „podkúril“. Záujemcov o byt bolo zrejme viac. Keď ju pustili z nemocnice, nemala sa kam vrátiť. Prišla doslova o všetko. Sociálni pracovníci jej našli strechu nad hlavou v Čadci. Tunajší pracovníci sa jej snažia pomôcť a spolupracujú s Mestom Martin, aby našli riešenie a pani Pavla sa mohla vrátiť na miesta, kde prežila značnú časť svojho života. Pätnásť rokov pracovala ako čašníčka. Keď sa narodili deti, chcela sa im čo najviac venovať. Dvadsať rokov robila upratovačku v Železničných opravovniach v Martine. Vychovala štyroch synov, no tí vraj majú vlastné rodiny, miesta pre matku navyše niet. Pani Pavla nemá muža, zomrel pred štyrmi rokmi a tak zostala sama doslova ako prst. Pri slo-vách útechy pracovníčok charity, že aj pre ňu určite nastanú lepšie časy, jej stekajú slzy dolu lícami. Jej najväčším prianím je, aby mali pravdu...
