Napriek tomu, že o nich hovoríme v minulom čase, využívajú sa aj v súčasnosti, i keď v podstatne menšej miere, ba z mnohých sa stali symboly. Medzi najvýznamnejšie zvieratá, ktoré si človek zaradil do ekonomického a spoločenského života, boli kone. Tomuto ušľachtilému zvieraťu určite patrí náš obdiv, uznanie. Na Kysuciach aj inde na Slovensku kone pomáhali pri ťažkých poľnohospodárskych prácach a pri ťahaní dreva v lesoch. Za komunizmu sa so zánikom súkromného vlastníctva prakticky stratili všetky gazdovstvá. Stav trval až do revolúcie. Po nej sa súkromné vlastníctvo obnovilo. Vrátili sa aj kone. Opäť sa trochu gazduje, no predovšetkým sa rozvíja nové odvetvie – agroturistika. Kôň sa stáva pre svoju ušľachtilosť záľubou. Kôň ako koníček. Môžete ho vidieť na roliach, v lesoch, na cestách-necestách, v turistických strediskách, v dedinách i mestách. Na opustenej i rušnej ulici, kde ťahá rebrinák a na ňom driemajúceho furmana. Na tátošoch zasa jazdia turisti, niekedy sa takáto jazda podobá tej na Divokom Západe. Kočiši v hore trhajú s koňmi drevo. Ba jeden koník sa často objavuje na našom sídlisku – klopkanie jeho kopýt sa odráža od stien panelákov a šíri sa do okolia. Je fotogenický, tešia sa z neho najmä deti.
S koňmi je však bezprostredne spojená aj naša kultúra. Existujú krásne výtvarné zobrazenia týchto zvierat a podmanivé fotografické snímky. Pamätám si na knihu čiernobielych a farebných fotografií s názvom Kone. V literárnej oblasti pomenoval rovnakým titulom svoju knihu známy spisovateľ z Kysúc Dušan Mikolaj. Tento rodák z Lodna len nedávno oslávil okrúhlu šesťdesiatku. Dej Mikolajovho diela Kone sa odohráva prevažne v malej dolnokysuckej dedinke a autor majstrovsky zachytil nielen odchádzajúci život furmanov za minulej éry, ale aj tradičnú symboliku kraja. Smutnokrásna, niekedy až nostalgická atmosféra horniackeho života, zasadeného do neľahkých existenčných podmienok, predstavuje neustály kolotoč zániku jedného a zrodu druhého. Napokon, posúďte sami - na základe krátkeho úryvku z Mikolajovej knižky – o čom ten náš jedinečný život vlastne je: „Bol večer. Kobyla stála na nohách, syn ju držal za uzdu. Otec niesol v náručí žiebä. Pustili sa dolu riečiskom. Obchádzali výmole, nanesené pniaky, čľapotali cez mútnu vodu a ešte väčšmi ju kalili. Neutíchajúci dážď im pozotieral špinu na tvárach, stekal za košele, na šatách rozpíjal kusy blata. Vyzerali, akoby sa ich niekto pokúšal uhniesť z hliny, musel však robotu uprostred prerušiť a takých nehotových poslať medzi ľudí...“
