Na dvore Jurčíkovcov a Strakovcov v Čiernom-U Bordža nás privítala aj novorozrastená psia rodinka Elzy a Maca. Ich ihravé potomstvo Rexo a Beny môžu Katke iba závidieť. Kým oni sa v jednej „izbe“ tisnú štyria, ona si vo svojom domčúriku kraľuje sama. Nie však na dlho. Za krátky čas očakáva rodinka Straková prírastok. O splnenie večného detského sna – mať svoj malý domček na hranie – sa postaral Klárke otecko Pavol. Nejde o plastový model, ktoré v súčasnosti za „ťažké“ peniaze ponúka hračkársky priemysel. Zmajstroval ho vlastnoručne z dreva podľa fotografie domčeka, ktorý mu padol do oka na jednej návšteve chatárskeho areálu pri Oravskej priehrade. „Predtým som nikdy nič také nerobil, nie som vyučený stolár. Musel som sa na všetko pýtať kamaráta - ako urobiť striešku, hoblinku, dvere, ako to pospájať.“ Našťastie, má o pár domov nižšie spriaznenú dušu, Petra Širanca, ktorý má pre jeho kutilské nápady vždy pochopenie. „Vyrábal som ho 3 – 4 mesiace, po troške, po večeroch. Drevo bolo moje, kúpil som len šróby. Vyšiel ma možno na päťsto korún,“ kalkuluje domáci majster.
Manželka Martinka má tiež na chatke svoj podiel, ochotne asistovala pri práci, keď bolo treba niečo priniesť, pridržať. Vedľa domčeka stojí tiež drevená konštrukcia s hojdačkami a preliezkami. Keď pred dvoma rokmi v zime nachumelilo veľa snehu, pribudla jej v „areáli“ aj veľká snehová šmýkačka. O kúsok ďalej je zasa niečo pre star-ších - ohnisko a posedenie. „Keď sa zíde rodina na oslavách a pri varení guláša, majú sesternice a bratanci o zábavu postarané,“ hovorí Klárkina stará mama Irenka Jurčíková. „Netreba im vymýšľať zábavu. Hneď sa zgrupia pri domčeku a odtiaľ ich potom ťažko dostať.“ Katka vo svojej kuchynke má hneď dva hračkárske sporáky a kopec miniatúrnych riadikov. Keď sa pustí do varenia, musia tu všetci povinne prísť na kávičku. Len cez malé „myšacie“ dvere je ťažko prejsť, treba zohnúť ubolený chrbát. Svoje útočisko tu našli aj staršie hračky a bábiky. Jurko Jurčík je síce oficiálne Katkiným „ujom“, no vekom skôr rovesníkom. Pri hrách aj on rád zablúdi do tohto detského raja. Opýtali sme sa ho, či by sa nebál v domčeku prenocovať. „Možno by som aj nedbal, ale posteľ je mi už prikrátka,“ rozmýšľa nebojácny chlapec.
Pán Straka je rád, keď môže urobiť deťom radosť. „Čo som ja nemal v detstve, snažím sa dopriať im. Keby sa dalo, tých „somarín“ pre deti urobím aj viac.“ Inej roboty je však stále mnoho. Momentálne finišuje so stavbou ich nového rodinného domu. Nuž, na malom sa podučil, potom prešiel na čosi väčšie. „Roboty sa netreba báť, kto chce, ten sa naučí. Teraz si sám robím kuchynskú linku,“ hovorí zručný tatko. Pri sťahovaní do nového prenesú do záhrady aj Klárkinu chalúpku. Pán Pavol odhaduje, že by ju zodvihli tak dvadsiati chlapi, lebo je dosť ťažká. „Keby som ju mal robiť ešte raz, už by som si ju predstavoval inak, možno jej urobíme rekonštrukciu,“ roja sa neúnavnému Pavlovi Strakovi v hlave už ďalšie kutilské plány. Je rodičom, ktorý sa snaží nedopriať deťom všetko, čo im len na očiach vidí. Nech si užijú radostné detstvo a majú na čo spomínať. Raz budú rozprávať tým svojim o dobrodružstvách v domčeku pri potôčiku a o „zlatom tatinovi“, ktorý mal pre ne pochopenie.
