Preto ma úroveň, výber a vyznenie vzhliadnutých predstavení naozaj milo prekvapili. Aj keď som stihla navštíviť len tri súťažné predstavenia. Už v kuloároch som počula, že známy slovenský autor Vlado Mores zasa prekvapí spracovaním, respektíve témou svojej novej hry Predposledný súd. Keďže jeho premiéru som zmeškala, o to viacej som sa tešila na jeho umelecké stvárnenie tajomne, až mysticky vyznievajúceho titulu hry. A to naším, čadčianskym divadelným súborom Jána Palárika. Myslím, že najviacej môžeme oceniť ten Moresov „prst na pulze doby“ - aktuálnosť jeho témy. Veru, nevera je v našich časoch udalosť bežná, z hľadiska niektorých indivíduí aj otázka prestíže či kariéry, naplnením nesplnených túžob či uvoľnením z napätia (nechajme to ale riešiť psychológom). Zaujímavé je skôr vyrovnanie sa s ňou v manželskom trojuholníku. Ako predposledný súd ju rieši náš vynachádzavý autor a režisér - a to po smrti hlavného aktéra, no súčasne s jeho „osobnou“ účasťou. Dej jeho hry má spád, vtipné okamihy, respektíve tragikomické momenty a neočakávaný koniec. Odbočujem - ono to slovo ODPUSTENIE sa vinie ako niť červená nielen učením kresťanov, ale tiež (neúmyselne?) všetkými navštívenými predstaveniami.
Skôr pomalší rytmus hry Štefana Králika - Trasovisko, v podaní divadelného súboru z Ilavy, nám obsahom pripomína čosi z diela klasika Jej Pastorkyňa. Je to akoby ľudský údel - láska, pocit viny a trest. Kríž, ktorý si nakladáme na seba aj za chybujúcich druhých. Snáď pre spomínané „umárajúce“ tempo predstavenia, či atmosféru starého dedinského prostredia, alebo príliš polopatistické herecké vyjadrenie ma toto naštudovanie príliš nezaujalo. Snáď až na to nemé vyznanie „odpusťme si“... Pravdepodobný favorit prehliadky (podľa hodnoverného zdroja), predstavenie Na jednom dvore režiséra Jaroslava Lacku zo súboru Daxner z Tisovca, ma spočiatku neoslovilo. Sprievodná hudba sa mi zdala príliš hlasná až vtieravá, zvláštne „kúskovanie“ scénok, teda oddelenie akcií aktérov-nositeľov deja na scéne ma skôr rozrušilo ako navádzalo do deja a jeho zápletky. No napokon práve tá dejotvorná hudba ma rýchlo vtiahla do tragikomických konfliktov, tak známych a bežných aj v dnešnom živote medzi ľuďmi jednej rodiny či jednej dediny.
Ona tá funkcia divadelnej alebo filmovej hudby má z hľadiska laika robiť buď kulisu-podfarbenie určitého deja, so zvýraznením dramatickej akcie na javisku, vo filme. Vzácne, a to je cenný prínos, sa stáva súčasťou deja, respektíve má vlastnú dejotvornú líniu (dokresľuje vzťahy, akciu). A to sa podarilo, okrem originálnych scénických prvkov, aj režisérovi Lackovi v jeho spracovaní neľahkej témy, pôvodnej prózy klasickej slovenskej autorky Slančíkovej-Timravy. Práve vtipné členenie jednotlivých akcií, výstupov, zdôraznených javiskovým svetlom, hereckým stvárnením aj „rytmickými tančekmi“ u aktérov zápletky oživilo a „sprístupnilo“ konflikty medzi ľuďmi, tak blízke aj nášmu chápaniu. Takže oslobodzujúci smiech spolu s pochopením a odpustením tým našim hriešnikom sa niesol celým hľadiskom (aj s tými študentmi - pubertiakmi, ktorých bola plná sála). A práve toto, myslím, bolo rozhodujúce (aj keď som v tomto momente ešte nevedela konečný verdikt poroty) v hodnotení tohto dômyselne vedeného predstavenia. Vtipný bulletin pre túto komédiu bol už len tá „čerešnička na torte“. Aj keď som všetky predstavenia tohtoročnej Palárikovej Rakovej nevidela, jej posolstvo zaznieva dôrazne a pritom zmierlivo. Tak ako filozofia posledného riešenia ľudských konfliktov aj vo svete. Je to pochopenie a odpustenie, a táto správa je, myslím si, ozaj silná... Preto - bravó, slovenskí ochotníci!
