Tento fotograf sa doslova upísal Tálii a tá sa mu za jeho lásku štedro odmieňa. Dôkazom sú jeho krásne fotografie. Aj keď je šesťdesiattriročný Filip Lašut rodák z Vrútok, korene mu siahajú na Kysuce, keďže jeho otec pochádza zo Semeteša. Kedy prišiel na „chuť“ foťáku, si pamätá presne. Bolo to, keď mal dvanásť rokov. Otec, vyučený klampiar, mal doma Flexaret, pomocou ktorého sa snažil zachytiť radostné udalosti v rodine. Dvanásťročné chlapča sa snažilo tomuto zaujímavému „stroju“ prísť pod kožu. „Boli sme traja dobrí kamaráti, siedmaci. Doma sme si urobili komory a začali sme s fotením. Fotografie sme vyvolávali každý raz u iného. V ôsmej triede som zvečnil práce v školských dielňach a snímku poslal do novín, ktoré vychádzali v Banskej Bystrici.
Uverejnili mi ju,“ spomína na začiatky a zároveň radostnú udalosť v živote. Chcel sa stať rušňovodičom, no k železnici ho nezobrali. Rozhodol sa preto ísť sa učiť za fotografa. V martinskom ateliéri si v praxi skúšal teóriu, ktorú ich učili zasa v Poprade. V roku 1963 skončil školu a postupne vystriedal viacero zamestnaní. Na dlhší čas zakotvil v Matici slovenskej, kde sa v podstate dostal aj k divadlu. Prišla totiž ponuka fotiť divadelníkov na Scénickej žatve. Odvtedy sa upísal doskám, ktoré znamenajú svet. Aj keď v podstate väčšinu času trávi prebiehaním popod javisko. Získať ten správny „uhol pohľadu“ je v tomto prípade mimoriadne dôležité. Doma má aj konkurenta. Syna Michala, ktorý pracuje ako profesionálny fotograf.
Filip Lašut sa venuje fotografovaniu ochotníckeho divadla neuveriteľných štyridsať rokov. Pri otázke, koľko to bolo za tie roky fotiek, sa usmieva. Veď kto by to dokázal spočítať. Určite ich boli tisícky. Nefotí len ochotníckych divadelníkov zo Slovenska. Pred šestnástimi rokmi ho pozvali zvečniť festival v nemeckom meste Pagerborn, kde sa každé dva roky konajú Voľné divadelné dni neprofesionálnych divadelníkov. Keďže tam chodia súbory z celej Európy, jeho zbierka je skutočne pestrá. Sú v nej zastúpené ochotnícke divadlá z rôznych kútov Európy. Minulý týždeň sa v Čadci konal 41. ročník divadelného festivalu Palárikova Raková. Ani tento rok na nej nechýbal fotograf, ktorý je už neodmysliteľnou súčasťou takýchto podujatí. Divadelníci i návštevníci prehliadky si mohli pozrieť aj výstavu nazvanú Filip Lašut – 40 rokov s ochotníkmi. Je putovná
a z Čadce jej cesta povedie na rôzne slovenské divadelné festivaly.
No nielen tam, poputuje aj do Hronova v Čechách a skončí v srbskej Vojvodine, konkrétne v meste Pivnica. Budúci rok oslávia vo Vojvodine 100 rokov divadla a domáci pivnický festival DIDA bude mať za sebou pätnásť rokov svojej činnosti. Fotograf Filip Lašut je svetobežník. S krajanmi spolupracuje už 25 rokov a tak nečudo, že „lieta“ od jedného festivalu k druhému. O tom, ako sa môže stať aj fotograf hviezdou divadelných dosák svedčí jeho úspech na Hviezdoslavovom Kubíne, konkrétne v predstavení „Koňa pre diktátora“. Vystúpenie súboru vysokoškolákov z Banskej Bystrice nevyvolalo patričné odozvy u obecenstva, čo sa však zmenilo po tom, ako sa náš fotograf sediaci v prednom rade presúval popod javisko z pravej stranu na ľavú. Čudoval sa, prečo publikum zrazu ožilo a hra dostala tie správne „grády". Dozvedel sa to až neskôr. Počas jeho presunu totiž zaznela replika: „A kôň sa zdvihne popred predné rady“... Režisérka mu vraj sľúbila za záchranu predstavenia štyri butilky kvalitného vína. Doposiaľ však zostalo len pri sľuboch...
