zakorenený v našom podvedomí.
Jeho história siaha veľmi hlboko, k samému úsvitu európskej kultúry. Začína pomerne divoko. Krvavé ľudské obete predneolitických európskych roľníkov mali zabezpečiť plodnosť polí, ako aj zdravie ľudí a zvierat. Obetovali mladý ľudský pár a jeho krv bola znamením menštruujúcej veľkej Bohyne Matky. Znie to hrôzostrašne, ale verte mi, pred 5-6 tisíc rokmi tu bol celkom iný svet! Každopádne, prvomájové dni sa oslavovali aj neskôr nekrvavými, ale o to búrlivejšími radovánkami, neviazanými večierkami v bujných lesoch a hájoch. Okrem plodnosti Zeme zaistili aj významné populačné prírastky. Tieto tvorivé stretnutia sa konali hlavne počas tzv. Valpurginej noci z 30. apríla na 1. mája. Okrem iného (a táto tradícia sa dlho udržiavala aj v našich krajinách) sa vtedy zlietali na svoje snemy a kongresy všetky čarodejnice. Tejto noci sa pripisovala minimálne taká istá, ak nie väčšia moc ako noci svätojánskej.
Tieto ľudské radovánky prebiehali aj u kristianizovaných národov až takmer do 13. storočia n. l. Potom, pod tlakom úradov, postupne zanikali. Ale ľudia sa vynašli. Keď nemohli chodiť do lesov, nosili kúsok lesa do dediny a tam sa radovali a veselili. Takmer v celej Európe, od Britských ostrovov po Ural, nosili na prvého mája ľudia z lesov mladé brezy, ktoré pestro vyzdobili a okolo nich tancovali bujaré, aj keď už nie „plodivé“ tančeky. Ich zmyslom bolo zabezpečiť hlavne úrodu a zdravie, rovnako ako májové kúpanie v prameňoch a riekach. Po použití briezku jednoducho hodili do vody. Takže, tam bol základ našich dnešných májov, štíhlych smrekov, ozdobených krepovým papierom. Ich stavanie a váľanie býva aj dnes často bujaré. Postupom času sa stavanie májov vyvinulo na prejav priazne mládencov voči dievčatám, hlavne tým na vydaj.
Hoci krajové variácie sú dnes rozsiahle, zmysel to malo jednoznačný – radosť z jari, zo života, túžba po láske, mohutne roznecovaná voňavou a vlhkou májovou prírodou. Máme to jednoducho v génoch, veď aj veľkomestskí ľudia cítia stúpať tú miazgu a všeličo po rozume pochodí. Nezmenili to ani komunisti. Poplietli si obetnú krv pradávnych Európanov s krvou robotníkov, zastrelených americkou políciou na Haymarkete v Chicagu. Nepodarilo sa im prvý máj zideologizovať, hoci prvomájové sprievody mali čosi do seba. A už vôbec sa im nepodarilo urobiť z prvého mája sviatok práce. Veď uznajte, kto by v takýto deň pracoval? Tá láska k máju pasuje viac. Bolo by dobre obnoviť tradície stavania májov, vinšovať si zdravie a úspechy, radovať sa z nového života a potom, aspoň počas mesiaca mája – mať sa vzájomne radi, hľadať si k sebe cestičky cez toleranciu, porozumenie a lásku k blížnemu.
