Narodil sa ako „zdravý” chlapec v čadčianskej nemocnici 10. októbra v roku 1990. Bol druhým synom Miroslava a Márie Kubalovcov. Rodičia sa veľmi potešili synčekovi a doma ho už čakal o dva roky starší braček Mirko. „Miško bol veľmi dobré dieťa. Dokázal sa hrať so stavebnicou celé hodiny. Bol trochu uzavretý a slabo papal. Ale inak sa nám javil úplne zdravý,“ hovorí matka o začiatkoch synovho trápenia. „Boli problémy aj keď sme ho chceli napríklad posadiť na nočník alebo niečo mu nanútiť. Vtedy spustil silný rev,“ pridá sa Miškov otec Miroslav. K jeho trucovitosti a uzavretosti sa postupne pridávala aj činnosť, ktorá priviedla rodičov k tomu, že niečo nie je asi v poriadku. Miško sa dokázal aj hodinu točiť okolo svojej osi a vôbec nestrácal rovnováhu, ani sa mu nezatočila hlava. A tak Kubalovci začali pátrať, čo vlastne s ich synom je. Veď predsa nebolo normálne to jeho neustále „vrtenie".
„Chodili sme na rôzne vyšetrenia, navštívili sme kopu lekárov, ale každému sa javil ako normálne dieťa. Až keď sme vyšli z ordinácie, začal doslova „škriekať“. Veľa ľudí na nás pozeralo s nevôľou. Mysleli si, že je rozmaznaný a my sme nezvládli výchovu. Nikoho ani len nenapadlo, že ani my, ani malý za to nemôžeme,“ pokračuje pani Mária. Až keď mal Miško päť rokov, poradili im známi lekárku v Liptovskom Mikuláši a tá ich zasa odporučila do Bratislavy k pani doktorke Andrei Šedibovej, ktorá sa ako jedna z mála lekárov v tom čase o autizmus zaujímala. Tá Miškovi aj túto chorobu v jeho piatich rokoch diagnostikovala. „V tom čase sa totiž o autizme vôbec nehovorilo. Autista bol automaticky priradený k mentálne retardovaným, ale tak to vôbec nie je. Ľudia s touto poruchou majú také schopnosti, že keby sme ich mali my, bolo by to úžasné. Chlapec má úžasnú pamäť, ide mu dobre aj nemčina. Zaujíma sa o počítače, elektroniku,“ pokračuje pani Mária. Ľudia s autizmom sú podľa jej slov veľmi šikovní a inteligentní.
Majú len v našom chápaní a ponímaní sveta zmätok. A my máme zasa zmätok z toho, prečo sa tak správajú. Lekári dodnes nevedia, ako táto choroba vzniká, čo je jej dôsledkom. Všetky financie sa „vrážajú“ do výskumu rakoviny, vírusu HIV a na ostatné choroby akoby sa zabudlo. Pritom autisti sú ľudia ako my. Dokážu neuveriteľné veci, o ktorých my môžeme len snívať a pritom bez našej pomoci a nás nedokážu žiť. Je ťažké pochopiť, že taký autista dokáže vyriešiť rôzne šifry a pamätá si dátumy z kalendára do najmenších podrobností. Pritom sa sám nezvládne ani okúpať. Do rodiny Kubalovcov pribudla pred dvoma rokmi aj malá Adriánka. Je to také slniečko rodiny. „Veľmi sme sa báli, či sa narodí zdravá, ale teraz sme šťastní, že ju máme. Adriánka sa narodila najmä preto, aby sa mal kto o Miška postarať, keď už my nebudeme vládať, alebo tu nebudeme. Najstarší Mirko ide študovať astrofyziku do Brna a potom určite vycestuje za prácou do zahraničia. Veríme, že Adriánka bude Miškovi oporou.
Dnes navštevuje Miško tretí ročník v neslušskej základnej škole a pripravuje sa na prvé sväté prijímanie. Má dobrú a chápavú triednu učiteľku i osobnú asistentku Margitu Vlčkovú. Spolužiaci v triede ho berú takého, aký je. Neposmievajú sa mu, sú k nemu kamarátski. „Zo začiatku sa ho trochu štítili, lebo im vraj nechcel požičať pero či pravítko. Povedala som im, „skúste ho o to poprosiť“ a je po probléme. Miškova lakomosť pominula ako šibnutím čarovného prútika,“ smeje sa Miškova asistentka Magda Vlčková. Práve to, že je Miško v triede, učí aj ostatné deti tolerantnosti ku „iným“ ľuďom. Naučia sa akceptovať ostatných okolo seba. A v konečnom dôsledku zvyknú si používať aj čarovné slovíčka, ako sú prosím či ďakujem. Tie na Miška platia ako čarovné zaklínadlo. „To, že je možnosť integrovať deti s postihnutím do triedy medzi zdravé deti, je skvelé. Miško, odkedy nastúpil do tejto školy, urobil obrovský krok dopredu. Vie písať, rád číta...,“ opisuje výhody navštevovania klasickej „základky“ pani Mária Kubalová. Ona i jej manžel si pochvaľujú skvelú spoluprácu s obcou i školou.
Kvitujú aj prístup terajšej riaditeľky, bývalej Miškovej triednej učiteľky Blanky Sýkorovej, ktorá sa nezľakla a Miška do triedy prijala. Problém býva len v tom, že o peniaze na osobného asistenta musí rodina žiadať na krajskom úrade každý rok. Keby šlo len o kúsok papiera, ale rodičia musia každoročne s Miškom absolvovať sériu vyšetrení a až potom môžu o peniažky požiadať. Teraz, ako sami vravia, je to dobré. Miško sa snaží byť dobrým žiakom a oni svoje deti nadovšetko ľúbia také, aké sú. Miško však dokáže rodičov i potrápiť. Keď sa mu napríklad niečo nepáči, prestane úplne jesť. To je jeho protest voči okoliu. „Keď bol malý, držal takú hladovku, že musel byť na výživách až na Kramároch,“ pokračujú rodičia. Ani ísť medzi ľudí s ním nebolo jednoduché. Hneď sa začal brániť krikom. Rodičia to však nevzdávali.
Brávali jeho i ďalšieho súrodenca na rôzne výlety. Navštívili slovenské hrady i zámky, dokonca boli i pri mori. „Keď spustil krik, jednoducho sme si sadli do auta a počkali, kým sa utíši. Potom sme pokračovali. Z jednej dovolenky od mora sme sa dokonca museli vrátiť aj o pár dní skôr. Ale nevzdali sme to a druhýkrát sme to skúsili znovu,“ pokračujú rodičia. Dnes ich snaha začína prinášať ovocie i keď obaja vedia, že tento boj sa vyhrať nedá. Skúšajú byť teda aspoň rovnocennými súpermi. „Veľa rodičov si vyčíta, že práve oni spôsobili dieťaťu túto poruchu. Ale nie oni sú na vine, príčinou je poškodenie vývinu mozgu, ktorý spôsobuje viacero faktorov, ale nikdy nie rodičia svojím výchovným prístupom,“ dodáva Mária Kubalová a odkazuje všetkým rodičom s takýmto dieťaťom, aby sa v žiadnom prípade nevzdávali a brali svoje dieťa také, aké je. Veď určite im všetko vynahradí úsmev na jeho neustále detskej tvári.