Deti zasa nabáda k slušnosti a ohľaduplnosti.
„Milí rodičia! Zanedbávate výchovu svojich detí, keď ich neučíte úcte voči starším ľuďom čistote životného prostredia. Milí žiaci základnej školy! Pri nákupe sladkostí v obchode poďakujte. Na ulici starších vždy pozdravte. V dopravnom prostriedku urobte miesto na sedenie straším ľuďom. Dbajte na čistotu okolia, aj keď sa nachádzate kdekoľvek. Na tieto nedostatky upozorňujte aj druhých. Autor Kubáň Ján“ Okrem tohto existuje aj ďalší leták. Prostredníctvom neho poukazuje na to, že rodičia vozia deti do školy autom, čo má potom zlý dosah na vzťahy v ich kolektíve. Opýtali sme sa autora, čo ho viedlo k tomuto spôsobu šírenia osvety. Hovorí, že sa veľa zamýšľa nad sebou i nad svetom navôkol. Základy všetkého – dobrého či zlého – sa podľa neho stavajú v rodine. Rodičia však veľa času venujú práci, osobným ambíciám a strácajú výchovný dosah na deti. V snahe zlepšiť finančné zázemie ukrajujú z toho rodinného. Nedávno bol na návšteve pri priateľovi v Mostoch u Jablunkova. „Stačí prejsť len kúsok cesty za hranicou, hneď človek vie, že je v štáte s inou kultúrou,“ porovnáva životné prostredie u susedov Čechov. „Majú tam všetko upravené, čisté a u nás takýto „maras“.“
No Ján neostáva len pri poúčaní. Sám sa chytá k činu. Minule sa, napríklad, prešiel s káričkou po Podzávoze a naplnil hneď niekoľko vriec odpadkami, ktoré pozbieral okolo cesty. Už sa chystá sa na ďalšiu podobnú brigádu. V pláne má tiež ďalší text – o škodlivosti fajčenia. Ján Kubáň má za sebou neľahkú cestu. Život mu priniesol okrem svetlých momentov predovšetkým mnoho ťažkých chvíľ. Prešiel „peklom a očistcom“, no dnes verí, že na ceste do neba je miesto aj preňho a chcel by svoj život prežiť inak ako doposiaľ. Žiaľ, nie každý v jeho okolí to dokáže pochopiť. Niektorí si pri vyslovení jeho mena poklepkajú prstom na čelo, iní mávnu rukou – čo tento chce. Je to tak ľahké - zdeptať a odsúdiť človeka, keď sa nezmestí do našich schém a predstáv o tom, čo je dnes „normálne“, ako napríklad žiť si sebeckým životom a nestarať sa o nikoho. Nájde sa človek, ktorý ocení snahu vyjsť zo starých koľají zmeniť sa k lepšiemu? Možno stačí slovo povzbudenia, veď aj ono má veľkú moc a môže človeka posunúť určitým smerom. Už staroveký pisateľ prirovnáva vyslovené slová k vode, ktorá prúdi z prameňa,teda z plnosti srdca. Láskavé a úprimné slová, ktoré sú povedané s prajnosťou, sa môžu stať pre človeka životodárnym zdrojom posily pre ďalšie dobré činy. Naopak, ovocím posmešnej kritiky je dvojnásobná strata. „Kritika bez lásky je meč, ktorý len zdanlivo mrzačí len druhých, v skutočnosti však mrzačí vlastné srdce.“ (Christian Morgenstern)
