vahy na lyžiach.
Žiaľ, toto všetko jej neumožňuje jej choroba. Paradoxom je, že pri vybavovaní elektrického vozíka jej istá úradníčka povedala, že je to drahé, vraj načo jej bude. Odhliadnuc od jej „ľudského prístupu“ určite netušila, čo sa v tomto dievčati skrýva. Monika oslávi v máji tohto roku tridsiatku. Narodila sa zdravá, no už v prvej triede nevládala behať ako ostatní. Od šestnástich je na vozíku. „Lekárka ma poslala do Bratislavy na vyšetrenia, bola som ako pokusný králik. Lekári skonštatovali, že mám dystrofiu, no zároveň tvrdili, že to v puberte prejde. Neprešlo. Pred siedmimi rokmi mi pri odbere krvi zistili anémiu,“ spomína. Vraví, že chudokrvnosť ju položila. Chorobu vyliečili, no tá jej zobrala samostatnosť. Pripravila ju napríklad aj o radosť riadiť auto. Keď mala ísť na strednú školu, mama jej zháňala takú pre postihnutých. Najskôr robila týždeň výberové skúšky, aby zistili, čo bude pre ňu vhodné. Prihlásila sa za zlatníčku, no nakoniec vyštudovala krajčírku.
Stále ju to však ťahalo inde. Rok jej chýbal do osemnástich narodenín, aby si mohla urobiť vodičák. Urobila ho, tiež prijímačky na obchodnú školu. Pri téme vodičského oprávnenia dnes smutne konštatuje, že je už len na ukazovanie. Monika je spoločenský typ. Chodí na výlety, celoslovenské stretnutia, kde sa stretáva s ľuďmi, ktorí sú na vozíčku a majú podobné problémy ako ona. V roku 1997 sa stala Miss celoslovenského plesu postihnutých v Prešove. Rada sa zabáva, chodí do kina, má mnoho kamarátov. Prezradila nám, že má jedného super kámoša z Martina, s ktorým chodí do kina, na koncerty. Je to vraj úžasný človek. Monika je slobodná, hľadá si lásku. Vraj jednu už mala, no ukázalo sa, že nešlo o toho so srdcom na pravom mieste. Vymenil ju za „zdravú“. So štipkou irónie konštatuje - „klasika“. Monika má druh dystriofie, ktorý postihuje rovnováhu. Vraví, že teraz je už nulová, občas ju kŕmia polievkami, pije cez slamku, nezvláda sama základné úkony. Teší sa z toho, že vedci našli spomaľujúci liek na jeden druh dystrofie.
„Aj spomaľovač je lepší ako nič. Keď neprší, aspoň nech kvapká,“ hovorí s optimizmom. No rozmýšľa, kedy sa asi dostane k chorým na Slovensko. Monika funguje aj v organizácii pre dystrofikov. Sú tam, ak vraví, sami skvelí ľudia a vždy jej vedia poradiť. Okrem toho, že voľný čas trávi na „pokecoch", hráva na nete šach a je aj v družstve, ktoré sa nazýva Mušketieri. Prezradila nám tiež to, že bola raz u veštkyne, ktorá jej povedala, že sa dožije sedemdesiatky. My si myslíme, že tá sa poriadne sekla. Podľa toho, akou energiou Monika disponuje a čo všetko dobré z nej vyžaruje, to vyzerá aspoň na stovku. Nuž a keď sa k tomu pridruží nejaký „mušketier“, ktorý dobyje srdce tejto vzácnej dámy, a vie o tom, že treba aj dávať a nielen brať, budeme môcť Monike jej krásny dlhý život len závidieť...
