Áno, udialo sa to na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia a tá spomienka ostala v pamäti vďaka svojej nezvyčajnosti. Jedného dňa, akurát sme sa chystali na veľký výlet do prírody, sme počuli, že k susedom prišli hostia z ďalekej krajiny. Až z Ameriky. O Amerike sme dovtedy príliš nechyrovali, aj keď išli v kinách verneovky s Winnetouom a Old Shatterhandom, no všetky tie dobrodružstvá sa diali v Juhoslávii, kde boli filmy nakrútené. My sme boli vtedy ešte príliš mladí na to, aby sme sa o zámorských krajinách dozvedeli viac, a ak sme sa aj o nich učili, tak len vo všeobecnosti. Vtedy k tým susedom, a to mám stále na mysli a neustále sa oná udalosť vynára na svetlo božie, prišiel ujec z Ameriky. Ba vlastne ich pricestovalo viac, ale zapamätali sme si len ujca a ostal navždy pre nás „ujcom z Ameriky“. To aj vtedy, keď našu krajinu obsadili sovietski okupanti a razom sa vrátila „do normálu“ – vyhlásili normalizáciu spoločenského a politického života.
Na dvadsať rokov hermeticky uzavreli hranice. Znemožnili tak slobodný pohyb ľudí, stretávanie sa celého sveta. Trvalo to až do osemdesiateho deviateho roku, keď vypukla tzv. nežná revolúcia a situácia sa opäť razom zmenila. Z hraníc zmizli ostnaté drôty a s nimi aj ozbrojenci, ktorí tie hranice prísne strážili. Od tých čias môžeme cestovať, kam sa nám zachce, svet sa nám otvoril. A príbuzní z ďalekých krajín sa znovu vracajú... Po tom celkovom uvoľnení sme začali chápať rozkonárenosť a zvláštnosť osudu nášho národa, ktorý je najrozličnejšími nitkami spojený s celým svetom. Niekdajšia bieda totiž vyháňala ľudí za prácou do cudziny a Kysuce podľa štatistík patrili ku krajom s najvyšším počtom vysťahovalcov. Odchádzali do Ameriky, do Kanady a neskôr aj do Austrálie a do západnej Európy – tam, kde sa dala zarobiť nejaká tá korunka, aby ľudia prežili a svojou šikovnosťou si aj privyrobili. Toto všetko mi postupne prichádzalo na um, keď som kráčal hore strmou cestou k nevysokej murovanej chalupe na svahu kopca. Ba vlastne tá cesta viedla od krásňanskej železničnej stanice až na vrchol a potom po ňom pokračovala do ďalších osád.
V chalupe som sa mal stretnúť s babkou Jozefínou Neveďalovou. Jej matka sa narodila v Amerike, no ostali tam aj príbuzní, lebo sa nechceli natrvalo vrátiť na Slovensko. A práve oni babku, ako som sa dozvedel, každý rok navštevujú. Na krajinu už padalo podvečerné šero, keď som vkročil do dvora babky Neveďalovej. A hneď som ju aj zbadal – nízku, pochudšiu ženičku, ktorá akurát povymetala trúbu v sporáku a vyniesla plech. Bola celá od sadzí. Tak sa vžila do práce, že si ma v prvom momente nevšimla. Až keď som ju oslovil, zdvihla zrak. Napodiv ma hneď pozvala dovnútra, aby mi porozprávala o osude svojej rodiny aj o živote príbuzných v ďalekej cudzine. Existencia rodiny Jozefíny Neveďalovej je spätý s počiatkami vysťahovalectva. To jej dedo - volal sa Maslák a pochádzal od Kuljovských – odišiel kedysi na prelome 19. a 20. storočia do Ameriky. Pracoval tam v baniach. Práca sa darila, zarobil peniaze. Posielal ich domov, aby mohla za ním prísť jeho manželka, Jozefínina babka. A ona sa naozaj vybrala za ním do cudziny aj s pätnásťročným synom Mikulášom. Osud tak chcel, že deda v tých baniach zasypalo. Babka sa potom v Amerike zoznámila s Ďurčanom, ďalším vysťahovaným Slovákom. Mala s ním tri deti – dve sa narodili v Amerike, patrila k nim aj Jozefínina matka Anna.
Tá uzrela svetlo sveta v roku 1906, teda pre vyše sto rokmi. Ďurčanovci sa neskôr vrátili na Slovensko; tu sa narodil Štefan, tretie Annino dieťa. Mikuláš Maslák ostal v Amerike. Písal domov list, aby mu poslali ženu, že mu je samému smutno. Naozaj našli jednu dievčinu, pochádzala z vedľajšieho pľacu, od Vlčka, a tú vyšikovali do Ameriky. Ujec Mikuláš má s ňou Filipa, Jana a Paulínu. A práve v období uvoľnenia, na konci už spomínaných šesťdesiatych rokov minulého storočia navštívil Mikuláš so svojimi deťmi domov – osadu, v ktorej sa narodil. Ujec všetko pofotil, aby sa mu v pamäti oživili spomienky. Čudoval sa, že osada je iná, ako keď odchádzal s matkou do Ameriky, lebo ubudlo dreveníc na úkor murovaných domov. Jeho deti teraz každý rok prichádzajú na vrchy, aby sa zastavili aj u babky Neveďalovej. Filip a Jano hovoria obstojne po slovensky, Paulína sa už nestihla rodnú reč otca a matky naučiť. Bratia jej však robia tlmočníkov. Tak si všetci dobre rozumejú.
