Kedy ste pocítili volanie do rehole, do misií?
Keď som bol stredoškolákom. Veľmi ma uchvátila myšlienka ohlasovať evanjelium tým, ktorí ešte nepoznajú Ježiša. Nevedel som však, ako uskutočniť túto túžbu. Viedol som intenzívny duchovný život a prosil som Pána v modlitbe, aby mi On povedal, ako, kde a kedy chce, aby som mu slúžil. Odpoveď na moju modlitbu prišla s Matkou Terezou počas jej návštevy v Čadci v roku 1990. Mal som pred sebou Matku Terezu a jej sestry – misionárky, ktoré žili to, čo hlásali: evanjelium.
Ako človek vie, že sa nepomýli, že sa o rok – dva nevráti spať?
Je to podobné, ako keď sa mladý človek zaľúbi. Viac a viac spoznáva svoju priateľku, vzájomné puto a náklonnosť rastie. Až dozrie čas, rozhodnú sa spoločne vytvoriť si rodinu a darovať sa jeden druhému na celý život. Začína dlhý proces prežívania
a realizovania ich rodinného sna. Niečo podobné je to aj s duchovným povolaním. Človek si zamiluje Ježiša cez priamy kontakt s Nim v modlitbe, sviatostnom živote, Cirkvi. Ježiš sa dá človeku viac a viac spoznať, túžba patriť mu rastie v jeho srdci, až sa stane takou silnou, že človek sa rozhodne žiť pre Neho a podieľať sa na Jeho „projek-toch”. Ja som mal to šťastie, že som vyrastal v rodine, kde život viery bolo niečo úplne prirodzené, a tiež že som spoznal viacerých kňazov, ktorých život bol pre mňa príkladom a výzvou.
Čo vás fascinuje na Matke Tereze, vašej zakladateľke ?
Jej odhodlanosť a vytrvalosť nasledovať verne Krista počas jej celého, často tŕním poprepletaného života. „Nikto a nič ma neoddelí od Božej lásky,” často hovorievala. Bola si vedomá, že úsilie skutočne milovať zahŕňa obetu, bolesť. Preto vyzývala k modlitbe, v ktorej ona sama čerpala silu darovať sa Bohu i tým, v ktorých videla samotného Krista: v najchudobnejších z chudobných! Bola veselého ducha a mala úžasný rešpekt pred tajomstvom každého ľudského života. Keď som sa s ňou stretol, pociťoval som, že ma bezpodmienečne prijíma a váži si ma. Národnosť, náboženské vyznanie, spoločenské či sociálne postavenie ľudí neboli pre Matku Terezu vôbec prekážkou, aby sa im priblížila v pokore, jednoduchosti a rovnocennosti.
Aké krajiny ste navštívili?
Pôsobil som niekoľko rokov v Mexiku, Guatemale a Taliansku. Mám kratšiu skúsenosť
s Indiou a Keňou.
Akú službu ste poskytli tamojším ľuďom?
Slúžil som ľuďom, ktorí sú materiálne znevýhodnení, žijúci v chatrčiach, na ulici, vo väzniciach, v drogovej závislosti alebo prostitúcii, predierajúc sa životom ako ľudia bez identity, opustení, zabudnutí alebo i odmietnutí „normálnou spoloč-nosťou”. Pomáhame im v základných materiálnych potrebách, hlavne sestry, a taktiež sa im snažíme pomôcť v duchovnej oblasti. Vytvárame s nimi kresťanské komunity, prinášajúc im Božiu milosť cez sviatosti, hlavne nasycujúc ich hlad po Bohu v Eucharistii a Božom Slove.
Sú ľudia otvorení prijať vašu pomoc?
Zvyčajne áno. Snažíme sa dať našu pozornosť každému človeku osobitne. Prejaviť mu náš
rešpekt a úctu. Často sa stretávam s tým, že keď len niekoho počúvam, zaujímam sa o neho, materiálna potreba sa stane druhoradou, lebo cíti, že ho pokladam za dôležitého, rovnocenného, prijímam ho takého, aký je, jednoducho, priznám jeho ľudskú dôstojnosť.
Ostali niektorí špeciálne vo vašom srdci?
Samozrejme. Keď sa človek snaží nielen pomôcť, ale predovšetkým zdieľa s mnohými ľuďmi ich život, vzťahy sa stanú veľmi priateľské a hlboké, takže ich nerozdelí ani odlúčenosť. Nedávno som dostal z Guatemaly list od Indiánov Qekchi. Napísali mi, aby som pozdravoval srdečne Sv. Otca a poprosil ho, aby ma poslal späť medzi nich.
Stretli ste sa aj s tým, že niekde neprijímajú „cudzincov“? Čo potom?
Sú jednotlivci, ktorí majú, povedal by som, viac nedôverčivý ako nepriateľský postoj voči nám. Často sú manipulovaní alebo žijú s predsudkami z minulosti. Liekom na ich „rany” je svedectvo nášho života, ktoré rozpustí ich predsudky (žijeme medzi nimi ako jedni z nich), a postupne si získame ich dôveru. Na jednej z misii som mal ťažký začiatok, lebo mnohí ľudia odmietali katolíkov, čo bolo ovocím manipulácie siekt. Snažil som sa byť k ľuďom láskavý a rešpektovať ich. Po niekoľkých rokoch pôsobenia medzi nimi som bol zavalený ich dobrotou. Stalo sa nemožným prejsť cez ulicu bez toho, aby som ostal nepovšimnutým. Prosba posvätiť ich chatrče a požehnať ich rodiny - dokonca i nie katolíkov - bol môj každodenný chlieb.
Kde pôsobíte teraz?
V Taliansku v Ríme. Pomáham vo formácii našich seminaristov, ktorí tu študujú teológiu. Tiež sprevádzam mladých ľudí z európskych krajín, ktorí nás kontaktujú pri rozširovaní, hľadaní ich povolania.
Máte brata rehoľníka. Myslíte si, že Vám k du- chovnej ceste pomohla aj výchova v rodine?
Určite. Človek sa nerodí kňazom či dobrým manželom alebo manželkou. Tak ako človek vyrastá a vyvíja sa telesne i duševne, tak isto sa rozvíja i duchovne. Rodičia sú prvými ohlasovateľmi existencie Boha a jeho lásky k svojim deťom. Ich príklad i svedectvo viery ich sprevádza - alebo nesprevádza - počas ich dospievania a celého života vôbec. Moji rodičia boli pre mňa učiteľmi viery a sú i príkladom dobrých, horlivých kresťanov. Každodenne sme sa doma spolu modlievali sv. ruženec, chodili na sv. omšu, k sviatostiam. Ovocie aktívneho života viery sa prejavoval v láskyplnej rodinnej atmosfére, v službe a štedrosti k tým, ktorí to potrebovali.
Boli ste aj nespratný „puberťák“?
Ako chlapec som bol asi dobrý „huncút” ako všetky normálne, zdravo sa vyvíjajúce deti. Ako puberťák som mal dobrých kamarátov v kresťanskej mládežníckej skupine, pôsobiacej pri čadčianskej farnosti medzi miništrantmi a veľmi dobrú partiu na strednej škole. S odstupom času si uvedomujem vzácnosť hodnotných priateľov, ktorí mi pomohli sa dostať cez búrlivé časy dospievania.
Ako slávia Vianoce v kra- jinách, kde ste pôsobili?
Napríklad Indiáni Qekchi počas 9-tich dní pred slávením Vianoc putujú po dedine so soškami Panny Márie a sv. Jozefa, hľadajúc prístrešie. Na Narodenie Pána po sv. omši spoločne jedia kuracinu a kukuričný chlieb za sprievodu marimby a spevu kolied (chýbajú sladkosti a darčeky; darčekom pre všetkých je Dieťa Ježiš). Jednoduchá, nákazlivá radosť malých i tých starších je neopísateľná. Nechýba tradičný napoj „kakau“ ( kakao), ktorý je pre nich posvätný. Nikdy predtým som neslávil vianočnú vigíliu s takou ohromnou radosťou.
Ako ste prežívali sviatky?
Doma na Kysuciach som vyrastal v teple rodiny a ovzduší kysuckých zvykov. Teraz som ich trávil v Ríme, v mojej rehoľnej komunite. Tiež spolu s bezdomovcami a emigrantmi. Tešil som sa, Že som mohol byť opäť svedkom viery, jednoduchosti a skromnosti, ale o to väčšej radosti.
