Aj keď na druhej strane – každé sviatky sú vlastne originálne. Prinášajú nám niečo nové, s čím sme sa v predchádzajúcich rokoch stretli iba okrajovo alebo sme si toho nevšimli. Vo všeobecnosti znamenajú, a to je podstatné, pokoj, blahodárne zastavenie a obzretie sa, keď sa nám aspoň načas podarí odhodiť starosti a strádania každodenného života.
Teraz si už len spomíname na to, ako sme sa všetci tešili, že nám konečne napadne trochu snehu, že dostaneme pod stromček veľa pekných darčekov a budeme sa vzájomne navštevovať, lebo chceme byť dobrí. Naozaj, zistíme, že to bol čas na bezprostredné stretanie sa, na komunikáciu a odpustenie si. K tomu určite prispieva aj vzácna atmosféra, akú nemožno zažiť počas iných dní v roku. Aj keď sa hovorí, že človek spravidla prežíva taký deň, aký si sám vytvorí. Čo si z neho vyberie ako vhodné na povšimnutie. Napríklad naša poetka Daniela Hivešová to všetko vidí vo veršoch, teda takto: „Čisto, ktoré smeruje z krásy. / Je tu čisto... / Ako zázrak! Uprostred smrekov. / Vysoko a dlho a do štíhla, akoby vták letel rovno hore. / Akoby tu nebolo nablízku mesta.“
Predsa len napokon napadlo toho čistého, bielulinkého snehu a ľudia sa mohli vybrať na prechádzky do prírody. Lebo ak je príroda šedivá, ba až zatemnená zimným šerom, vtedy sa nikomu nechce von, veď aj ten studený vzduch je presýtený nečistotami a najrozličnejšími chorobami. No keď v povetrí poletujú ľahké vločky, podobajúce sa zmrznutým bublinkám, ktoré jemne rozdúchava vietor, a na krajinu občas prebleskne strieborný lúč zimného slnka, vtedy pookreje srdce každého človeka. Ľudia povyťahujú z pivničných priestorov sánky, na ne nasadne drobizg. Deti čaká dobrodružná cesta do zasneženej krajiny. Niekto sa dostane len na najbližší svah alebo vŕšok, iní pútnici, lebo mnohí majú chalupy v osadách a je treba v nich v zime prekúriť, naberú zásoby a poďho hore na vrchy. Je tam nádherné prostredie, niekedy priam rozprávkové. Lebo aj tá snehová nádielka je na týchto miestach akási bohatšia. Pod ňou sa skrýva v tomto období roka nedotknutá príroda, taká, na ktorú nestúpi ľudská noha.
Ale už tá cesta, ak sa na ňu niekto odhodlá a nepoužije pritom dopravný prostriedok, je v mnohom úžasná. Okolo vás spí krajina, všade vládne ticho. To len kde-tu zakráka zablúdená vrana. Odrazu začne padať sneh. Počujete, ako lahodne šuští. Vedľa cesty zurčí voda bystrého potoka. Steká spod vysokého zalesneného kopca, ktorý je vlastne vstupnou bránou na Raču. Vymýva hrboľaté koryto plné skália a priberá ďalšie prítoky. Z nepatrnej stružky tak vzniká skutočná bystrina. Voda je priam krištáľová, mrzne a premieňa sa na cencúle. Niekde vidieť, ako sa odparuje a mrznúca hmla sa usádza na okolí v podobe žiarivej inovate. Stúpate hore pomedzi les. „Zima vládne vôkol nás, / hory ležia ako biele stíny,“ napísal v jednej zo svojich básní Ján Smrek. A už sú tu serpentíny! Sneh vŕzga pod nohami. Je ho tu viac ako v dolinke, sane sa na ňom ľahko šmýkajú. A deti sú načisto očarené. Pozerajú sa dohora, kde sa týčia štíhle kmene stromov a vo výšavách sa hojdajú ich vždy zelené vrcholce.
Mohutný chrám lesa je krásnou kulisou prírody v ktoromkoľvek ročnom období. Teraz prejdete okolo Božej muky, chodník vás dovedie k domu, ktorý je cieľom vašej cesty. Vojdete dovnútra a zažnete oheň. Veselo pukoce v sporáku. Dom zútulnie aj všetky izby v ňom. Rýchlo sa zvečerieva, a tak sa vraciate do doliny. Na krajinu zosadá šero a potom aj tma. Je biela, pretože v nej presvecuje sneh. Básnik Milan Rúfus svojsky opísal atmosféru večera niekdajšej dediny v známej básni Katreny: „Dýchlo z dvorov prischlou vôňou sena, / pršal smiech i hlasov bodrý šum. / K polnoci až vieska rozvravená / zapriadla sa do hlbokých dúm. // Schúlila sa k premrznutej stráni, / čujným spánkom stíchla vo chvíli. / Ako zvonce rozbehnutých saní / na oblohe hviezdy zvonili.“
Autor: LADISLAV HRUBÝ
