Stoja si teda neuveriteľne hrdo, kým dookola švihajú nepríjemné nápory vetra; jednoducho dávajú najavo tej víchrici či metelici, že ich nič nezlomí. Víry sa krútia nad krajinou, nad pustými poliami, ale najmä lúkami, tlačia celou silou do bariéry lesa, lebo ich brzdí, zadržiava, aby sa im nepodarilo prehupnúť cez kopec a pokračovať v besnení. Väčšinou vetrisko so sebou prinesie snehovú búrku, chumelicu – všade samá bieloba. Inokedy sa však len preženie a zrazu všetko stíchne. Krajina zmĺkne až tak, že v diaľke možno počuť hlas zvona. Alebo nečakaný trilok opusteného vtáčika. Sneh tichučko šuští – to sa opiera o zhustené povetrie, o odhalené konáre stromov, o krovie.
V takomto čase sa dobre chodí do prírody. Nastupujú turisti, tí veční pútnici, cestovatelia z miesta na miesto. Putovanie uprostred prírody prináša človeku upokojenie zmyslov i celkové ozdravenie tela, lebo dýchať prírodný vzduch je ako piť živú vodu z prameňa. No rímsky stoický filozof Seneca napísal pred rokmi aj toto: „Aké dobrodenie môže človeku putovanie poskytnúť? Nemôže nám dať rozvážnosť alebo zmyť naše omyly; upútava iba našu pozornosť určitými novinkami.“
Je to pozoruhodné, lebo ako chodí človek po svete, aby spoznal a na vlastné oči videl už to známe, čo objavili dávno pred ním, tak hľadá aj niečo nové. Nedávno som napríklad stretol jedného môjho známeho, ktorý precestoval kus sveta, a ten mi rozprával o výstupe na horu Sinaj. Vôbec si tú cestu nevedel predstaviť. Vyrazili ešte potme, a keď sa blížili po kamenných schodoch k vrcholu, zrazu sa kdesi nad obzorom ukázali žiarivé lúče slnka. A ten môj známy, ten cestovateľ, od prekvapenia takmer onemel, pretože také slnko vraj ešte nikdy v živote nevidel. Keď sa potom prebral z údivu, prvé, čo ho napadlo, bolo, že by si z tej ďalekej cesty mal odniesť na pamiatku aspoň kamienok. Spomienku. Lenže mohol on hľadať ten svoj suvenír, koľko chcel, nikde ho nenašiel. Po tých miestach totiž prešlo už toľko turistov, že na okolí neostal ani jediný drobný kamienok...
Naozaj, na cestách nás čaká nielen upokojenie, ale môžeme sa stretnúť aj s množstvom prekvapení, nových vecí. Vidíme zasnežené pláne, zahalené do sivej hmly, ktorá premieňa všetko dookola na drobné cencúliky, ale tiež sa pred nami odkrývajú chalúpky-drevenice v osadách, väčšinou opustené, lebo ich skúpili chalupári a využívajú ich najmä v letnom období.
A predsa... Odrazu akoby všetko dostalo nový nádych, lebo pri jednej dreveničke očividne vládne čulý ruch. Počujeme ostrý zvuk píly- na dvore režú drevo, pripravujú ho na dlhú zimu. Aj tak sa predpovede o zime rozchádzajú – jedni hovoria, že bude tuhá, ale nie dlhá, iní tvrdia opak, predstavujú si síce mierne, no vytrvalé zimné obdobie, ba nájdu sa aj takí, ba som sa osobne s nimi stretol, ktorí ma presviedčali o tom, že podľa starých predpovedí štyri roky za sebou nebude žiadnej poriadnej zimy, lebo príroda si to všetko zariaďuje po svojom a my jej nerozkážeme. Nuž, vyberte si!
Ale to už kráčame ďalej, v ústrety lesu. Potichu sa zhovárame. Väčšinou však, a ani si to neuvedomujeme, rozjímame vo svojom vnútri. Možno aj o tom, čo povedal veľký znalec ľudskej duše a skvelý dánsky rozprávkar Andersen: „Človek sa díva na svet takmer vždy cez okuliare citu – a podľa farby javí sa mu temný alebo purpurovo žiarivý.“ Isté je, že svet prírody má svoje úžasné farby. I keď nemusia byť v tej-ktorej chvíli práve purpurové...
