V priezračnej vode sa totiž rady predvádzajú podustvy, mrene, ale i pstruhy a lipne, ba tiež gambáče.Brázdili svoje teritórium, obracali sa na bruchá, aby sa od nichodrážalo slnko a bilo do očí. Vtom počujem zvláštny zvuk – nie je to ani vrták, ani typická brúska. Vojdem do dvora, kde sa nachádza veľká kotolňa, a vidím tam postaršieho chlapíka. Kusisko okresaného dreva má uložené na dvoch podperách a obrusuje ho pomocou elektrického brúsneho kotúča. Menší hranol je už spracovaný obďaleč. Dozviem sa, že na dreve pracuje tesár Štefan Pagáč a práve dotvára obrysy nového kríža. Ba ozaj – kríž! Ten, z krásňanského cintorína! Stalo sa to v lete pred necelými štyrmi mesiacmi. Obloha sa vtedy nečakane zachmúrila, po horúcich dňoch sa spoza kopcov prihnala búrka. A s ňou veterná smršť. Vyvracala stromy, lámala drobné drevené stavby, za obeť jej padol aj cintorínsky kríž. Len ho ráno našli ležať v tráve. Bolo to zvláštne letné obdobie, lebo hneď po tejto kalamite udrela ďalšia búrka a poškodila mnohé mosty, spájajúce brehy našich potokov či riek. Ten v Ochodnici, kam chodia pravidelné autobusové spoje k železničnej stanici, napríklad doteraz opravujú...
Tesár teda pripravil kríž – a bolo už načase, lebo ľuďom na cintoríne chýbal, pýtali sa naň. Mohli nasledovať natieračské práce. Tých sa zhostil Marián Šustek. Na každú plochu hranola nanášal vrstvu laku. Išlo o lazúrový lak. Najskôr sa naniesla spodná vrstva, po zaschnutí prišla na rad vrchná lazúra. Otesané kmene pochádzali zo smreka. Z hory strom doniesli ešte v septembri, no museli ho nechať preschnúť. Smrekové drevo, ale nielen ono, pri vysúšaní, ako sa hovorí, pracuje. A tak otesané kmene popraskali. Bolo ich treba vytmeliť, zahladiť a natrieť už spomínaným lakom. Pri natieračských prácach Mariánovi Šustekovi pomáhal Vladimír Zátek, ba prišli poradiť aj ich kolegovia Vladimír Škerenčák a Jaroslav Buchta. Ako to už pri robote býva, prišiel tiež čas na krátky oddych. Vtedy sa na pretras dostal onen starý kríž, ktorý pováľalo nespratné vetrisko. Ten, ako som sa dozvedel, pripravil voľakedy v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia majster Ladislav Bakala. Ako nám sám povedal, drevo vtedy priniesol dedo Ján Lahuta, aj ho otesali a vedno natreli. Spráchnivenú drevené konštrukciu vtedy na mieste vymenili, pomáhali im pri tom František Smržo a Milan Buchta.
A tak rozľahlý cintorín v Krásne nad Kysucou má opäť nový kríž. Vysoký je sedem metrov a pekne ho vidieť aj z cesty. Pribili naň Božiu muku a mohli ho zdvihnúť i osadiť do zeme. Opäť pri týchto prácach asistovali F. Smržo a M. Buchta. Možno sa v spomienkach vrátili do obdobia, keď stavali predchádzajúci kríž. Koľko sa vtedy na ňom tiež narobili!
Ale aj to drevo akoby nám chcelo ukázať, že nič netrvá večne. Každá pozemská vec má svoj začiatok i koniec. Aj ten starý cintorínsky kríž, týčiaci sa nad pomníkmi z kameňa - novými i tými, ktoré už nahlodal zub času.
