haniu obličiek, srdcovým a nervovým ochoreniam, nehojacim sa ranám s rizikom amputácie.
Čo je cukrovka?
Ide o dosiaľ nevyliečiteľnú poruchu látkovej premeny, ktorá je príznačná zvýšenou hladinou glukózy v krvi. Energia z nej je nevyhnutná pre činnosť buniek, hlavne v svalovom a tukovom tkanive. Premena cukru na energiu v bunke je prácou hormónu inzulínu. Produkujú ho bunky v podžalúdkovej žľaze. Jeho nedostatok teda spôsobuje, že sa prijímaný cukor nemôže zužitkovať (preto sa vylučuje tzv. sladkým močom).
Myslel som si, že sa mi nemôže nič stať
Málokto nemá príbuzného trpiaceho cukrovkou. Nepozvane zavítala aj do života pána Miroslava H. z Čadce. V aktívnych 45-ich rokoch nastal v jeho živote prudký zlom. Vitálny, činorodý muž, podnikateľ, starostlivý otec a manžel v jedno ráno zrazu nevstal z postele. Prekonal ťažkú mozgovú príhodu a nekonečných deväť dní v kóme. Bolo to veľmi ťažké obdobie, preňho i pre manželku Annu a tri dospievajúce deti. Boj o život bol vyhraný, no ukázali sa ťažké následky, medzi inými i diagnóza diabetes mellitus. Bez intenzívnej starostlivosti svojej obetavej manželky nemohol na začiatku vykonávať základné činnosti. Dlhý čas nebol schopný samostatne sa najesť či umyť. Za deväť rokov však už vďaka viere, trpezlivosti a láske spoločne prešli už kus cesty. Miroslav sa postavil na nohy a žije plnohodnotným životom, aj keď s určitými obmedzeniami. „Cukrovke sa podriaďuje hlavne režim manželovho dňa. Musel sa naučiť rešpektovať zásady prísnej diéty, manipulovať s inzulínovým perom a pravidelne si pichať inzulín,“ hovorí pozorná manželka.
Disciplína ja nevyhnutná
Pani Anna chodí do práce a v mysli je veľakrát doma pri manželovi. „Prežívam neustále napätie, či nezabudne na inzulín, či nezaspí, či sa mu podarí správne natočiť miera, keďže zrak a motorika ostali po mozgovej príhode poškodené.“
Diabetik musí stále udržiavať hladinu tekutín a energie v tele, nesmie nikdy úplne vyhladnúť. Miroslav si spomína na cestu do Poľska, kedy sa mu to stalo počas cesty. Dostal doslova šok, myslel si, že je mu koniec. Ledva sa dostali domov. Smeje sa, že niekedy sa stretnú v noci s 83-ročnou Ankinou mamou – tiež diabetičkou – pri chladničke.
Diéta znamená mať pevnú vôľu a odrieknuť si mnohé pochúťky, pre zdravých bežné. Pán Miroslav hovorí, že kedysi palacinky a parené buchty veľmi nemusel. Vždy si k nim musel priložiť aj kúsok slaninky alebo klobásky, aby sa manželka nenahnevala a on aby sa najedol. Chutilo mu poriadne „chlapské jedlo“ – bôčik, kolienko, feferóny. Dnes sú však dia palacinky jeho najobľúbenejším jedlom a pani Anka ho na narodeniny vždy poteší palacinkovou tortou. Niekedy sa proti diéte aj „prehreší“. Najhoršie sú Vianoce a iné
sviatky, kedy doma voňajú dobrôtky. „Veľakrát mi zjedol sladké zákusky,“ sťažuje sa domáca pani. „Pečiem aj diétne pečivo, aj keď sa s umelým sladidlom nedá príliš experimentovať.“ Aj alkohol je prísne zakázaný, len sviatočne si dopraje nealkoholické pivo.
Život sa zmenil
Pán Miroslav pracoval ako výťahar, veľa cestoval po Kysuciach a patril medzi domácich kutilov. „Keď som bol zdravý, považoval som spánok za zabitý čas. Osem hodín denne, tretina života. Dosť som ponocoval. Teraz ma často chytá únava a mám tvrdý spánok. Prekáža mi aj prudké svetlo, niekedy si radšej zatvorím oči... A potom sa zrazu zobudím. Ťažko si zvykám aj na to, že sa už nemôžem venovať jemnej mechanike, že mám problém opraviť závady v byte.“ „Ja som zasa rada, že si dokáže pichnúť inzulín. Je to vlastne Boží zázrak, že svoj stav takto zvládol,“ hovorí s úľavou pani Anna. Obaja sa zhodujú v tom, že pri prekonávaní ťažkostí im veľmi pomáha viera v Božiu pomoc. Pán Miroslav uzatvára: „Keby som vedel, čo ma čaká, viac by som dbal o svoje zdravie.“ Slová a skúsenosť tohto životom skúšaného muža sú výzvou ľudí unaháňaných prácou a zavalených starosťami. Životný stres je totiž dôležitým aktérom pri vzniku mnohých tzv. civilizačných chorôb.
Autor: GH