eň je bezpochyby tým najfarebnejším ročným obdobím. Na stromoch šumia červené, hnedé a žlté listy, ktoré čoskoro opustia svoj celoročný „brlôžtek“. Keď ich je na zemi veľa, je príjemné sa po nich len tak prejsť. Ich šuchot pod našimi topánkami pôsobí ako balzam na dušu. Všade, kde sa pozriete, húpajú sa vo vetre jemné pavučinky, ktoré sa, keď to vystihnete, hneď pri prvom dotyku so slnkom jagajú ako hodvábne nite. Vzduch vonia sviežosťou a čistotou. Hoci svieti slniečko, nie je „umárajúce“ ako počas letných horúčav, ale príjemne šteklivé. Takéto dni nazývame aj „babím“ letom.
Je to najkrajšie obdobie v roku. Príroda sa ukazuje v celej svojej kráse. Je ako maliar, ktorému sa rozliali všetky farby a vzniklo z nich nádherné veľdielo. Sady a lúky sa zrazu premenili na prírodnú lekáreň. Na stromoch dozrievajú okrúhle jabĺčka, bucľaté hruštičky, sladké slivky. Na kríkoch na lúkach zasa trnky. Niekomu sa zdajú síce trpké, ale skúste si ich podržať na jazyku a vydržať tu trpkastú chuť, postupne sa stávajú sladšími a sladšími. Obrovským zdrojom vitamínu C sú aj šípky, ktoré sa už začali červenať. Počas dlhých studených zimných večerov je príjemné len si tak popíjať čajík z týchto blahodárnych plodov a blahoželať si, že robíme aspoň niečo pre svoje zdravie. Jeseň je akýmsi medziobdobím medzi letnými horúčavami a mrazivou zimou. Má nám pomôcť zregenerovať sa. Pri pohľade na okolitú krajinu a záhrady, ktoré obrábali šikovné ruky záhradkárov, sa jej to aj darí. Veď nie je nad ten pocit, keď sa po celoročnej drine objavia prvé plody námahy vo forme chrumkavej mrkvičky, voňavého petržlenu či zeleru.
V kúte záhrady zasa trónia obrovské tekvice. Niektoré z nich narástli do neskutočných rozmerov. A my zberáme tú úrodu a znášame do svojich príbytkov, aby sme si narobili zásoby na dlhú zimu. Z niečoho budú kompóty, niečo pôjde pekne do debničiek do pivnice. Nikdy nás snáď práca tak netešila. Spoločnosť nám pri nej robí kŕdeľ vrabcov, ktorých „zvada“ je pre nás ako to najlepšie divadlo. Tiež hýľ, čierny ako najčiernejšia tma, oranžovým zobákom vyberá z čerstvo porýľovanej zeme dážďovky a inú „chrobač“.
Na oblohe vidíme okrem kŕdľov oneskorených spevavcov, ktorí odlietajú do teplejších krajín, aj nejaké čudá. V jeseni totiž vyjdú na kopce nadšenci „športu“, ktorý sa dá pestovať len v tomto ročnom období - púšťanie šarkana. Pretekajú sa, koho drak vyletí najvyššie. A to nielen deti, ale aj ich rodičia. Keď zafúka priaznivý jesenný vetrík, už sa nadšenci šplhajú na najvyšší kopec v okolí a preteky o to, koho šarkan najvyššie vyletí, môžu začať. Nad tým všetkým sa usmieva a robí rozhodcu žlté slniečko. Aj takýto býva obraz jesene.
