sa mal konať v amfiteátri. Babie leto však všetky plány ignorovalo. Takmer celodenný dážď vyzeral zúfalo, no ani on neodradil mladých ľudí, oduševnených spriaznencov košickej skupiny No Name. Aj keď väčšina stála pod dáždnikom, pred pódiom sa aj tancovalo. Oplatilo sa prísť. Spevák Igor Timko je nielen výborný spevák, ale aj vyložený „šoumen“. Známe piesne, ktoré spievalo spolu s ním aj obecenstvo a jeho spontánne vstupy rozprúdili vynikajúcu atmosféru. Našiel si chvíľku aj pre nás.
Môžete nám priblížiť Vašu skupinu?
V kapele sme štyria bratia z rodiny Timkovcov, bubeník, gitaristi a ja, čiže Ivan, Roman Dušan a Igor. V podstate No name vznikla v roku 1996, kedy sme ju založili spolu s Ivanom, Romanom a basgitaristom Vilom. Neskôr k nám pribudol klávesák Zoli Sallai, to sa už písal máj 1999. No a odvtedy to ťaháme spolu, s tým že ešte Dušan prišiel do šestice niekedy štyri roky dozadu. Zatiaľ sme nezmenení, máme sa fajn, užívame si to. Myslím si, že je to na pódiu vidieť, že koncerty sú živé.
Pravdepodobne netrpíte ponorkovou chorobou...
Sú tam isté pravidlá, čím sú základné veci vyriešené. Napríklad to, že peniaze si delíme všetci rovnakým dielom, bez ohľadu na to, či ja driem hlasivky alebo iný struny, či paličky. Keď má každý rovnako, nikto nemá dôvod druhého podozrievať či žiarliť. Tým pádom máme jeden ťah na bránku a je to vybavená vec.
Ste v kapele slobodní alebo ženáči?
Ja, Zoli a Roman sme ženatí, Vilo je tiež - už asi týždeň, Ivan s Dušanom sú zadaní. A vôbec to neškodí. Dokonca nám chodí viac ľudí na koncerty ako keď sme boli slobodní, takže to má asi nejakú váhu.
Aj vo Vašich piesňach sa odráža to, že máte ľuďom čo povedať.
Snažíme sa. Nechceme dať do rádia pesničku, ktorú počúvate a po troch minútach stále ešte neviete, o čom vlastne je. To je naše motto – aby to malo zmysel, aby sme využili priestor, ktorý by iná kapela mohla využiť lepšie. Ale taká tu nie je... (smiech).
Bol to aj Váš detský sen – spievať v kapele?
Ja som spieval ako dieťa v Zlatej bráne, teraz to dávajú ako STV Retro. Tam som bol od roku 1989 ako 10-ročný „pavúk“. Celý život sa prakticky uberám týmto smerom. Takže v tých vodách popularity sa pohybujem prirodzene ako ryba vo vode. S kapelou sme na scéne na vrchole už osem rokov. Beriem to ako prácu, každý sa musí niečím živiť a mňa navyše moja práca aj baví, takže to je veľké plus.
Takže ste si nikdy nepovedali „mám chuť sa niekam skryť a stať sa úplne neznámym človekom“?
To asi nie. Zatvoriť sa do izby, do samoty, kde ma ľudia nevidia, môžem kedykoľvek. Tam môžem kričať, skákať, poškrabať sa... S fotografmi sa dá dohodnúť. Napríklad zatiaľ nemajú odfotenú tváričku môjho syna, je len odzadu, kedy ho „načapali“ na prechode. Snažíme sa ho nebrať so sebou tam, kde by bol vystavený médiám. On to nepotrebuje, my tiež nie. Novinár nám povie, že celé Slovensko ho chce vidieť. Ja si myslím, že Slováci majú iných starostí dosť, ako konečne vidieť malého Timka.
Za svoju prácu ste dostali aj ocenenie od primátora mesta Košice.
Áno, po desiatich rokoch si to niekto všimol, navrhla to pani Katka Čižmáriková, nezávislá poslankyňa a pán primátor to odklepol. Boli sme radi, všetci ostatní ocenení boli starší ľudia, pracujúci v oblasti environmentalistiky, medicíny, kadejakí profesori, docenti. My sme tam prišli ako relatívne mladí „fagani“ a prevzali sme Cenu primátora. Bolo to úžasné. Hovorí sa, že doma nie je nikto prorokom. Zrazu si nás niekto všimol a poďakoval nám za to, že nejakým spôsobom budujeme popularitu nášho mesta na Slovensku, ale aj v zahraničí - v Nemecku, Anglicku, Amerike, Poľsko nás čaká o dva dni. Takže snažíme sa potlačiť to naše mesto, celú našu krajinu.
Ste pravdepodobne stále pracovne vyťažení.
Od mája 2000, kedy prišla pieseň Ty a tvoja sestra a hneď na to Žily, hráme 120 – 150 koncertov ročne. Čiže sme na turné už desať rokov a napríklad tento týždeň vyzerá tak, že dnes hráme na Kysuciach, zajtra v Uherskom Brode, pozajtra v Krakove v Poľsku, pondelok je voľný, utorok máme Prahu, v stredu Tále, vo štvrtok voľno, v piatok Žemberovce, sobota Staškov, potom nejaké tri dni voľno a ideme ďalej. „Hodia“ nás do auta, niekde zastavíme, zaspievame, prespíme, zasa ideme ďalej. Je to taký životný štýl. Cestujeme veľa lietadlami, takže aj tak veľa času trávime s rodinami.
Myslí si to aj Vaša manželka?
My sme doma častejšie ako bežný pracujúci človek, ktorý je denne od ôsmej do štvrtej v práci, pretože od nedele do štvrtka sme doma väčšinou 24 hodín denne. Môžeme umývať riad, byť s deťmi, pomáhať manželke... Vo štvrtok sa vyráža, piatok, sobota, v nedeľu sa vraciame. Mávame dva-tri koncerty týždenne. Takže na víkend s deťmi si asi nebudeme môcť vyraziť, lebo hráme, môžu ísť buď s nami, alebo len bez tatkov.
Stíhate teda popri koncertoch tvoriť niečo nové?
Dobrá otázka. V januári ideme opäť do štúdia k Peťovi Jandovi, v marci chceme vydať náš šiesty poradový album. Chceli by sme sa zasa posunúť do nových vecí. Máme opäť o niečo viac dní za sebou, nové skúsenosti, nové pohľady, filozofia naberá ďalší rozmer...
Máte spomedzi piesní aj nejakú svoju srdcovku, spojenú s určitou udalosťou, ktorá sa Vám pri spievaní vždy vynorí?
Pesničku Cesta som si nechal zahrať ako mladomanželskú na svojej svadbe. Je o tých večných veciach, o pani, s ktorou žijem, je to manželka Silvia. Ona je pre mňa invencia, inšpirácia zároveň. Páči sa mi tiež Čím to je, Hľadám, Prvá, Dvojčatá... To sú veci, ktoré mi rezonujú v srdiečku.
Máte ešte iné koníčky alebo Vám hudba zaberá celý obzor záujmov?
Hráme tenis, golf, korčuľujeme, bicyklujeme, hráme futbal, venujem sa šachu, čítame knihy... Máme deti, tak ich vychovávame. Mám trinásťmesačného synčeka a čakáme ďalšie bábätko. To je najviac na svete. Kto nemá deti, tak to nepochopí a kto ich má, tak vie, o čom hovorím.
Čo poviete na dnešný koncert?
Pamätám si Turzovku pred dvoma rokmi, tiež tak pršalo. Počul som, že na Kysuciach sú len dva typy počasia - zima a „s...ká“ zima... – takže sa to potvrdilo... (smiech) Je dobré, že sme mohli hrať aj v daždi, aj keď v búrke by sme asi prestali. Vidíte, počasíčko nie je rozhodujúce, bolo tu kopec ľudí a myslím, že to bolo fajn.
