Vybrali sa po stopách veľmi zaujímavej liptovskej histórie
Ráno bolo v areáli Základnej školy v Krásne nad Kysucou rušné. Vyučovanie sa už začalo, a predsa sa v priestoroch pri bránke ozýval detský hovor i smiech. Žiaci siedmeho ročníka sa chystali na cestu, ktorá mala byť sviatočnou návštevou Liptova.
Tešili sa, ako to už v podobných prípadoch býva, na všetko – na to, že sa nebudú učiť, že sa znovu dostanú mimo vlastného chotára a že ich čaká objavovanie neznámeho. Za Ľubochňou je zaujímavá obec – Hubová. Hneď sme si spomenuli na našu horu, ktorá sa s príchodom jesene premenila na hubársky raj. Rastú najmä suchohríby, bedle, sináky, ale hubári našli už aj vatovce, hoci do našich severských zemepisných šírok evidentne nepatria. V nekonečných lesoch okolo Hubovej určite možno nájsť ešte aj teraz množstvo chutných lesných plodov.
Jednotvárnosť nasledujúcej cesty prerušil až majestátny obraz na naše pomery priam mohutného vodného diela – Liptovskej Mary. Hmla sa načisto stratila, zmenila sa aj nálada v autobuse. Deti, prilepené na skle okien, mohli vidieť šíru hladinu vodnej nádrže, všade poletujúce vodné vtáctvo a loďky ranných rybárov. Cez leto žije Liptovská Mara čulým turistickým ruchom, teraz, keď už nadišla jeseň, jej brehy osireli. Podobne spustli aj mnohé súkromné i verejné zariadenia, určené pre návštevníkov.
Ale to sme sa už blížili k cieľu našej cesty, k typickému mestu tohto kraja, a tým je Liptovský Mikuláš. Voľakedy ho, podobne ako napríklad Martin, nazývali Svätý Mikuláš alebo Liptovský Svätý Mikuláš. Inak plastika svätého Mikuláša, tristo rokov stará, je vystavená v miestnom múzeu. Mesto bolo vidieť v plnej kráse už z viaduktu, no s jeho atmosférou sme sa mohli oboznámiť, až keď sme zastali na najbližšom mestskom parkovisku. Odtiaľto sa už len na skok nachádza priestranné námestie s gotickým kostolom a múzeom pomenovanom po slávnom rodákovi zo štúrovských čias Jankovi Kráľovi. Pôvodné Okresné vlastivedné múzeum, založené v roku 1955 zásluhou úsilia mnohých tunajších osobností, akými boli Janko Alexy, Alfonz Grom, Július Lenko a ďalší, neskôr premenovali na Múzeum Janka Kráľa. Za sídlo múzea si zvolili Illéšházyovskú kúriu, známu aj ako Seligovský dom, kde pravdepodobne súdili a aj na smrť odsúdili ľudového hrdinu Juraja Jánošíka.
A tak prvé naše kroky viedli do Mikulášskej mučiarne, ktorú inštalovali v pivničných priestoroch pod hlavnou expozíciou múzea. Verejnosti bola sprístupnená pred ôsmimi rokmi. Priestor je síce malý, ale obsahom jedinečný. Nachádzajú sa tu dokumenty zo súdu s Jánošíkom, a to Fassio Janosikiana (zápisnica z dobrovoľného) a Fassio torturalis (zápisnica z trpného vypočúvania) – známeho zbojníka tiež podrobovali tzv. ľahkému mučeniu (pichanie ostrého predmetu pod nechty, strhávanie nechtov, mliaždenie prstov na rukách a nohách ap.) i ťažkému mučeniu (naťahovanie na škripec, čím sa narúšali najmä kĺby, takže mučený mnohokrát po takejto tortúre stratil schopnosť pohybu). V pivnici – mučiarni sa nachádzajú aj jednotlivé mučiarenské nástroje.
Hlavná expozícia múzea na poschodí sa skladá z viacerých samostatných častí. Jedna si opäť pripomína jánošíkovskú tradíciu a hovorí celkovo o histórii mesta (napríklad prvá písomná zmienka o Svätom Mikuláši je v listine kráľa Ladislava IV. z roku 1286). Ďalej sa tu nachádza Izba Janka Kráľa s pôvodným nábytkom od vnučky Márie Kráľovej. Na stenách tejto časti expozície visia tiež portréty známych mikulášskych osobností – Juraja Tranovského, Gašpara Fejérpataky – Belopotockého, Michala M. Hodžu a iných. Okrem nich sa spomínajú ďalšie známe osobnosti, ako napríklad Rázusovci, z ktorých je najznámejší spisovateľ Martin Rázus, a Stodolovci, najmä vynikajúci dramatik Ivan Stodola a vynálezca Aurel Stodola. Každého návštevníka a milovníka literatúry určite potešia staré knihy, písané rôznym typom písma a v rozličných jazykoch.
V ďalšej izbe sa nachádza expozícia remesiel s mnohými dobovými kresbami a fotografiami, zobrazuje sa život obchodníkov, ktorý rozprúdili najmä noví, židovskí obyvatelia. Tí sa spomínajú aj v závere prehliadky, ale v známych smutných súvislostiach – s druhou svetovou vojnou. O ich osude hovorí čierny panel s 851 menami ľudí, ktorí boli počas deportácií odtiaľto odvlečení do koncentračných táborov a už sa z nich nikdy nevrátili. Sú tu vystavené tiež exponáty z obdobia protifašistického odboja.Veru, veľa si vytrpeli počas svojej pomerne dlhej histórie aj obyvatelia Liptovského Mikuláša. Boli sme radi, že sme sa konečne znovu ocitli na námestí. Ešte raz sme sa ponorili do histórie liptovského mestečka. Navštívili sme autentické priestory starej evanjelickej fary, nazývajú ju aj Hodžova fara, lebo tu dlhšiu dobu pôsobil Michal M. Hodža, kde je expozícia Tatrín a Žiadosti slovenského národa.
Pred farou stojí socha Ľudovíta Štúra, hlavného predstaviteľa slovenského politického a kultúrneho hnutia v období romantizmu. Preto sa veľká časť histórie 19. storočia spája s jeho menom a s aktivitami jeho prívržencov. Tí založili v roku 1844 spolok Tatrín. Jeho hlavným cieľom, ako sme sa dozvedeli počas prehliadky, „bolo získať jadro národa pre službu ľudu“. V tom období sa zišli na fare kňazi, učitelia, zemania, remeselníci i študenti. Tatrín zohral významnú úlohu najmä vo vzdelávacej a vydavateľskej činnosti. Práve do jeho bibliografie patrí aj vydanie listotlače Žiadosti slovenského národa
(5 000 výtlačkov).
Prehliadkou mesta sa skončila exkurzia do bohatej liptovskej histórie. Dnes už je aj v Liptovskom Mikuláši a celom kraji nový svet – moderný, kráčajúci s dobou. Ale história nám bude neustále pripomínať, odkiaľ sme a kam máme smerovať.
