sú veľké nákladné „tankery“ a druhou rodinou posádka na nich. A ako sa dostal k takémuto povolaniu?
„Muž mojej sesternice pracoval u jednej dunajskej firmy, ktorá loďami rozvážala všelijaký tovar za hranice. Veľmi ma to lákalo. Aj z toho dôvodu, že toto povolanie sa mi zdalo ako neustále dobrodružstvo,“ informuje nás Tibor Padych, prečo sa stal lodníkom. Veď ktorý malý chlapec nezatúži aspoň na chvíľu po tomto povolaní? Preto keď sa rozhodoval, kam na školu, mal už v hlave jasno. A tak vyštudoval odbor lodný strojník. Neskôr sa zamestnal v tej istej firme ako sesternicin muž. Potom však prišla na rad vojenčina a mladý lodník musel „narukovať“. Po vojne ho na pôvodné miesto nezobrali. Musel sa poobzerať po niečom inom. Skúste si však zháňať na Kysuciach robotu s výučným listom lodného strojníka. Medzičasom sa aj oženil. Do rodiny pribudol syn Marko. Robotu potreboval, ale aj na úrade práce krútili hlavou nad jeho vyučeným odborom. Kto však hľadá, ten aj nájde. Tibor Padych sa zamestnal v „tatrovke“ v kaliarni, kde pracoval celý rok.
Ale keď mu skončila zmluva, firma mu ju nepredĺžila. Zasa ostal bez zamestnania. V roku 1999 nastúpil do istej bratislavskej firmy, kde vozil tovar loďou do zahraničia. Konečne sa vrátil k tomu, čo ho bavilo. K lodiam. V súčasnosti však už siedmy rok pracuje, ako sám vraví - „pod holandskou vlajkou.“ Na nákladnej lodi – tankeri, prepravujú naftové suroviny. Plavia sa kanálmi, takzvanými sheldermi, ktoré sú vlastne okrajmi mora. Na lodi trávi s trojčlennou posádkou celé tri týždne. Ďalšie tri je doma so svojou rodinou – manželkou, synom Markom a dcérou Biankou. Čo sa týka pobytu na lodi, vraj si už aj zvykol. Morskú nemoc zatiaľ tiež ešte nemal. I keď počas veľkých búrok sa loď poriadne kolíše na obrovských vlnách.
„Minulý rok bol so mnou na jednej plavbe aj jedenásťročný syn Marko. Akurát boli vlny dosť veľké, len sa tak s našou loďou pohrávali. Prišlo mu trocha nevoľno. Ale keď vás morská nemoc už zastihne, vtedy treba veľa jesť,“ hovorí skúsený lodník. Ich loď sa volá Sally. Podľa jednej z dcér majiteľa prepravnej firmy. Plavidlom prepravujú ropné produkty, predovšetkým naftu. Z jednotlivých ropných rafinérií ju prevážajú do Antverp, Rotterdamu, Bruselu...
„Je to veľmi zaujímavé zamestnanie. Niekedy aj štyri, päť hodín nevidíme nijaký prístav ani zem. Všade dookola je len voda. Nie sme síce na šírom mori, ale pri veľkosti našej loďky sa tak cítime. Všade dookola len voda a my na tankeri, ktorý je asi stodesať metrov dlhý a deväť metrov široký,“ opisuje nám aspoň z časti svoje pocity z plavieb. Keby sa ich plavidlo dostalo na šíre more, vlny by ho roztrieštili. Keďže sú kanály – sheldy vlastne okrajmi mora a sú prístupovými cestami naň, veľakrát zazrú i námornú loď, a to je už riadna „opacha“. Tá ich je oproti nej ako malý model.
„Je to fascinujúce pozerať na tie vlny. Aké sú silné. Pri pohľade na šíre more sa zas v hlave človeka vynára veľa otázok a myšlienok, aké je to zvláštne a zároveň upokojujúce plaviť sa uprostred takého množstva slanej vody.“
Plavba po šírom mori ho, ako sám vraví, láka. Ale nie na dlho. Tak na pár hodín. Predsa len šíre more je šíre more. A i on má pred takým „kvantom“ vody rešpekt. Úplne mu stačí jeho „malá“ prepravná loď Sally a kanále, ktoré sú vlastne takými malými morami. Sen takmer každého chlapca, byť námorníkom má v pracovnej náplni. Po troch dlhých týždňoch na vode ho doma očakáva teplo rodinného krbu, o ktorý sa s láskou stará manželka. Syn Marko síce v otcových šľapajach neplánuje pokračovať, jeho snom je stať sa profesionálnym futbalistom. V tomto športe hrá v drese obce Čierne. Možno však svojho ocka prekvapí Bianka, ktorá je zatiaľ ešte len škôlkarka. Ale ktovie, možno z nej raz bude vychýrená „morská vlčica“.
