odovzdá aspoň kúsok radosti najmä svojim ratolestiam. Je dobré, že hody prežili, že sa stali trvalou súčasťou nášho mnohokrát pohnutého života.
Na hody sa každý naozaj teší. Predstavte si, že to všetko funguje aj na začiatku 21. storočia. Ba vlastne už koncom storočia minulého sa stali oslavou slobody a schopnosti uplatniť sa. Ruka v ruke s týmito hodnotami sa vrátila aj dôstojnosť každého jedinca bojujúceho pod naším životodarným slnkom. Viem, niekedy to bolo ťažké, hovorilo sa o padaní až na samé dno, ale schopní jedinci, a to nielen fyzicky, ale aj duševne odolní prežili, pretože mnohí iní sa doslova prekonávali a prekonávajú ukázať svet ako obraz džungle plnej divých zvierat. Vlastne aj v povestnej Kiplingovej knižke „Kniha džunglí“ vyhral práve človek svojím dôvtipom i umom.
Aj keď to „džungľové“, priznajme si, v mnohom v našom živote pretrváva. Úplne samozrejmá spolupatričnosť za čias hodových hovorí o tom, že ľudské srdce žije, že ono sa v takýchto, ale aj v iných, mnohokrát v osudových chvíľach rozhoduje správne. Človek je vtedy oslobodený, voľný, plný radosti - svet sa mu zrazu zdá ako raj. Ale nie je to len raj pozemský. Hody sú vždy spojené s kresťanským ponímaním života. Aj keď náš trhový mechanizmus konštrukčného kapitalizmu sa otvára svetu v mnohom priam nekresťanskými cenami. Na hodoch si chce každý užiť, minúť peniažky i zarobiť. Ale veľakrát vládne v prvom rade nad cenami srdce, koľkokrát nám dá predavajúci tovar pod cenu, aby nám urobil radosť. Inokedy, a o tom som presvedčený, by tak neurobil. Hody sú hody. Predávajú na nich medovníkové srdiečka ako symbol lásky, ale aj medovinu, ktorú vraj pili ešte starí Slovania a pred nimi možno aj Kelti.
Teraz ju pijú Slováci a všetky národy a národnosti, ktoré sa na našich hodoch stretnú. V jeseni, čo je zaujímavé, sa hody premenia na jarmoky. Typický niekdajší jarmok opísal vo svojej knihe Rysavá jalovica Martin Kukučín: „V tomto meste ide byť dneska jarmok. Už teraz sveta plno po uliciach. Vôkol veže sú šiatre postavené, ľud sa hemží vôkol nich ako na mravenčisku.“ Aj Jozef Gregor Tajovský, ktorý mnohokrát navštívil tiež Čadcu, si všimol podobný život, no keďže pochádzal od Banskej Bystrice, oslávil najmä ten svoj - Radvanský: „Dievky smiech, mládenci s perkami za klobúkmi, pokrikovanie, smiechy, naťahovačky. Chlapci, v ústach harmoniky alebo cigarety. Ožil i barak na pohorenisku. Veselosť! Prišli traja-štyria cigáni a začali hrať... „(J. G. Tajovský, Na hodoch). Jarmočným životom stále žijú aj Kysuce.
Nedávno bola takáto udalosť napríklad aj v Krásne nad Kysucou a opäť sa okrem atrakcií, lebo hody a jarmoky sú predovšetkým symboly a atrakcie, spomínala tiež pešia zóna, ktorú majú vytvoriť pri kultúrnom dome. Možno povedať, že aj príroda si vytvára svoje jarmoky. Plné krásnych farieb i plodov. Hlboká studnica načrietia živej vody, ktorá osoží srdcu. Priestor nášho popracovného zaslúženého oddychu. Nedrancujme svoj životný priestor. Ako to napísal Vincent Šikula - človek o človeku: „Neskôr som si uvedomil, že dom i chodník k nemu mi po celý čas chýbal a bude mi i v budúcnosti chýbať. Možno viac než jej. Hoci v skutočnosti nechýba ten dom, kríček, čokoľvek pri ňom, spomienka viaže sa vždy na ľudí, na tých, čo v ňom alebo nablízku žili...“ (Vincent Šikula, Pôstny menuet).
