Stenchláková alebo jednoducho - teta Ľudmila.
Jej dom spoznáte podľa farebných tekvičiek. Tešia ju pri príchode do záhrady. Pestovala už veľa rôznych druhov, tento rok sú to tzv. biskupské hlavy. Rady sa k nej chodia hrať deti z blízkeho okolia, pretože tu svoju objaviteľskú zvedavosť nasýtia v tajuplných zákutiach. Kde-tu sa ukrývajú rôzne samorasty z dreva, drevený domček pre morské prasiatko, ba aj drevení panáci, ktorých nazvala Jano a Hana. Zvláštnym miestom je starý včelín, kde sa jej manžel Dominik dlhé roky staral o včely. Pripomína časy, keď sa pri stáčaní medu oblizovali mlsné detské jazýčky na sladkých „voskových žuvačkách“. Dnes je z úľov dobré miesto na skrývačku.
Na stene domu teta pestuje chmeľ, na plote a strome sa ťahá vinič a ponúka drobné, sladkokyslé plody. Deťom hrozno veľmi nechutí, radšej si naplnia vrecká gaštanmi, veď hnedí guľatí krásavci už začínajú cupitať z mohutného stromu za domom. Minule teta Ľudmila nemohla nájsť v celom dome metlu. Kdeže sa len podela? Nakoniec sa našla „u susedov“ – v domčeku na gaštane! Možno sa tam dostať po rebríku. Deti sa tu teda majú! Nosia si na rukách malé mačiatka a mama mačka zasa sleduje kroky tety Ľudmily. So zvieratkami sa skutočne kamaráti. Pred pár rokmi chovala aj poníka, najmä vnúčatám pre radosť. Vždy si našla niečo zaujímavé, pretože rada experimentuje a tvorí. V poslednej dobe ju oslovila jemná krása paličkovanej čipky. Svoje milé dielka venovala blízkym v rodine ako darček, mnohé zdobia steny jej domu. Momentálne sú niektoré jej obrazy s čipkami vystavené na Výstave ľudových umelcov na Hrčave.
Aj jej dcéry a taktiež vnúčatá majú túto tvorivosť „v krvi“. Steny sú zaplnené obrazmi z vlastnej rodinnej produkcie, je na nich príroda, portréty i zvieratá. Vnučka Paťka maľuje rámiky na zrkadlá a vyzdobuje koreničky, Lidka dokonca už študuje maľbu v Brne. Tak takáto je teta Ľudmila. Možno ešte niečo má spoločné s tou z knižiek. Knihy má veľmi rada, veď takmer celý svoj život strávila v ich dobrej spoločnosti. Pracovala ako knihovníčka. Áno, máte pravdu, nosila také veľké okuliare a pozerala často ponad ne. Možno aj v knižnici, v tej neopakovateľnej atmosfére, kde sa fantázia a stretáva s realitou v tvorivom úsilí o krásny príbeh, nasiakla aj jej osobnosť túžbou skúsiť niečo nové, krásne, nápadité.
Autor: gh
