o deti naháňali a zároveň si uvedomovali nevyhnutnosť Božieho požehnania pre život. Počas jeho príhovoru sa niesli zo slnkom zaliatej svätyne Sedembolestnej jeho povzbudzujúce slová a padali do sŕdc zhromaždených veriacich. „V našom živote sa stretávame s mnohorakými bolesťami a utrpením. Nespravodlivé odsúdenie, rozbitie vzťahu, utrpenie rodičov pri chorobe alebo strate svojich detí...
Neobišli ani život Ježišovej matky Márie. Biblia hovorí, že pri Ježišovom kríži, keď umieral, stála jeho matka. Nerobila scény, nerúhala sa. Utrpenia, s ktorými sa stretla, ju nesklátili. Mala postoj slobody, úcty, pripravenosti. Prijala na seba ďalšiu úlohu, keď do srdca zobrala všetkých jeho nasledovníkov.“ Vo svojom uvažovaní sa oprel aj o známu reklamu - IQ + srdce = Škoda, a prirovnal ju k mentalite národa a vyváženosti života. „O Čechoch sa dá povedať, že jednajú intelektuálne, sú troška prešpekulovaní. Slováci sa zasa nechávajú uniesť často emóciami, intuíciou. Mali by sme smerovať k tomu, aby sme v problémoch dokázali múdro rozmýšľať a zároveň veriť Bohu. Ako Mária. Skutočnosti, ktoré prežívala, nosila táto žena vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ Načrel aj do histórie úcty k Sedembolestnej, ktorá siaha do čias tatárskeho plienenia.
Krátky náhľad do dejín vzniku kaplnky nám zasa svojím výkladom ochotne sprostredkovala pani Štefánia Krenželáková. Odvíja sa od začiatku minulého storočia, na múriku vidieť vyrytý rok 1908. Ťažko chorý muž z Čadce-Podzávozu mal videnie, že mu v ťažkostiach uľaví voda spomedzi dvoch brehov. Nechal sa na saniach-hnojačkách odviezť k studničke v Snoske. „Po tom, ako vyzdravel, postavil stĺpik k úcte Panne Márii. Potom v roku 1943 tu môj ujo Šimon Širanec vymuroval túto kaplnku. Krížovú cestu postavili koncom 20. storočia miestni dôchodcovia z Čadeckej doliny, aj môj otec Ondrej Kráľ, kto ako mohol, finančne aj manuálne. Stretávame sa tu každý rok, teraz medzi nás prišli naši rodáci-kňazi.“
Celé stretnutie v Snoske sa nieslo v radostnej a takmer rodinnej atmosfére. Ľudia sa pomodlili, no neutekali hneď každý po svojom, ako vidieť často v kostoloch. Ešte si zaspievali, napili sa vodičky a pristavili sa ešte v hlúčikoch, navzájom sa pozdravujúc a rozprávajúc. Mnohokrát nemáme odpovede, keď stojíme zoči-voči utrpeniu a bolesti. Veľa rán a problémov sa však možno zmierni, ak sa uponáhľané kroky zastavia v oáze ticha a povrchnosť vzťahov nahradí záujem jeden o druhého.
