Jánošíkovi aj trochu inak. Hrdina sa na svojej púti stretáva s neočakávanými postavami ako Viliam Tell, Alcapone a v neočakávaných situáciách zablúdi až na Slovensko.
V tejto rozprávkovo–historickej hre autori použili novú formu pouličného divadla, kde sú veľkorozmerné masky kombinované s veľkými bábkami na chodúliach, čo je na Slovensku ojedinelé. Chodúľové divadlo je vlastne rodinný podnik. Starý otec Jozef vyrába obrovské masky, ktoré nosia herci. Navrhuje tiež kostýmy a vyrába chodúle. Mama Mirka šije kostýmy a pripravuje rekvizity, tatko Miro zasa píše scenáre, robí dramaturga, režiséra a v divadle aj hrá. Zaujímavosťou je, že radšej stojí na pevnej zemi. Skúšal to vraj aj s chodúľami, no akosi mu to nešlo a tak radšej chodením na nich poveril svoje deti. Konkrétne synov. Devätnásťročný Matej a osemnásťročný Miro junior sú už naslovovzatí majstri. Celé divadlo sa zmestí do auta a prívesného vozíka. Obrie masky zhotovujú z odpadov.
Tajomstvom sú však chodúle, robené na mieru pre každého herca. Kvôli tomu, aby im patent niekto neuchmatol. Nie je jednoduché vymyslieť napríklad špeciálnu zimnú úpravu, v ktorej sa herci na ľade nešmyknú. Na Slovensku sú Vranovčania jediní divadelníci na chodúliach. Divadlo funguje už dvanásť rokov, s predstaveniami pochodilo celú Európu. Aj v Turzovke si diváci mohli „pochutiť“ na spomínanom Jánošíkovi, v ktorom sa Slováčisko Juro Jánošík stretne s konkurentom Al Caponem. Bláznivé rozprávky pre deti sú prerobené z klasiky, do ktorých autori zamontovali skeče zo súčasnosti. Aj keď možno počasie zavinilo, že nebolo v Turzovke až toľko divákov, tí, čo prišli, boli radi, a tí, čo neprišli a nevideli svet rozprávky na vysokej nohe, môžu ľutovať. Bolo to jednoducho fantastické. Pre dos-
pelých má chodúľové divadlo pripravené pohybové predstavenia bez hovoreného slova. Hráva ich najmä v zahraničí. Miháľovci sú však najradšej na Slovensku, keď môžu svoj fortieľ ukázať slovenským divákom. Malým i veľkým a tí sa z ich vystúpenia tešia a odchádzajú domov plní dojmov.
