Ander z Košíc „potrápil“ smiechom bránice Skaliťanov
ať, uškrnúť... Smiech je neuveriteľne blahodárna a užitočná činnosť. Je vedecky dokázané, že pôsobí ozdravujúco na ľudský organizmus - uľahčuje prácu srdcového svalu, podporuje dýchaciu funkciu pľúc, zrýchľuje tok krvného obehu v cievach, podporuje prekrvenie mozgu, tlmí bolesť, posilňuje imunitný systém, podporuje trávenie... Čo je pozoruhodné, pomáha aj pri chudnutí. Americkí vedci zistili, že pravidelná denná dávka smiechu dokáže v tele spáliť až dve kilá tuku ročne! Smiech je prejav dobrého srdca. Smiech otvára dvere do zakliatych komnát. Dáva vzniknúť úžasným priateľstvám a veľkým láskam.
Smiech je príťažlivý. Smiech je sexy. Vytvára príjemný vzhľad. Pomáha riešiť mnohé problémy. Smiech je veľkým darom. Túto skutočnosť na svojich vystúpeniach potvrdzuje aj jeho štedrý rozsievač, ktorého pozná takmer každý - Ander z Košíc, vlastným menom Ján Pisančin. Aj vo svojom veku – v septembri oslávi 66 rokov – oplýva humorom a optimizmom. Zo skalitského amfiteátra to v piatkový podvečer 24. 8. potvrdzovali ozývajúce sa salvy smiechu a spontánny potlesk, ktorý zakončoval trefné vtipy. Podelil sa s publikom o historky zo života, v ktorých ako vždy nechýbala Erža či kamarát Piťo. Jeho rozprávanie sa striedalo s piesňami a vtipným slovom v podaní ľudovej hudby Capkovcov zo Skalitého.
Našiel si čas aj na krátky rozhovor pre MY Kysucké noviny.
Akú ste mali cestu?
Ako cestovanie v piatok... Cesta bola napchatá. Z Košíc som cestoval vyše päť hodín v tomto horúcom počasí, ja neznášam zasa tú klímu v aute, tak si to viete predstaviť... Ale je to cesta za divákom, tak to stálo za to.
Máte v pláne len toto skalitské vystúpenie?
Áno, špeciálne.
Ste prvýkrát v Skalitom?
Nie, už som bol tuná v kultúrnom dome pár rokov dozadu, dvakrát, teraz som tretí.
Tak už poznáte Skaliťanov? Keby ste ich mali porovnať divákmi inde?
Všade sú pre mňa len dva druhy divákov – buď sa bavia alebo nie. Ale podľa toho, ako začína program, vidím, že ľudia sú naladení dobre, prvá nervozita sa rýchlo rozplynie a budeme mať spolu príjemný večer.
O Východniaroch sa hovorí, že sú „šaľení“. Aj vy sa k takým rátate?
Je to preto, že sa vedia nahnevať, ale vedia sa zabaviť, sú temperamentní a radostní. Taký je aj náš folklór. Takže asi som typický „šaľený“ Východniar...
Na Skalitom ste na pozvanie miestneho folklóristu pána Capka. Ako funguje vaša spolupráca?
My sme sa poznali už dávnejšie z rôznych folklórnych slávností. Robili sme spolu Drišľakoviny v Prešove, slovo dalo slovo a som tu. Takže na jednotku.
Určite veľa cestujete, prezraďte nám, kde najďalej vás „zavialo“?
Do Spojených štátov, Ruska, Čiech, dostávam veľmi veľa pozvaní od zahraničných Slovákov.
Rozumejú vašej východniarčine?
Ja hovorím „anderčinou“, ktorej rozumejú všetci, no je tam ten typický zemplínsky akcent. Pretože keby som rozprával typicky zemplínsky, myslím si, že aj dnešná mládež na Východe by mala problém. A zvlášť moje publikum v Čechách by mi absolútne nerozumelo. Tam je Ander tiež častým hosťom.
Máte aj doma „toľko rečí“?
Ako kedy. Aj ja potrebujem občas úplne „vypnúť“ a troška sa stiahnuť, ako každý iný človek.
Čo pokladáte vo svojom živote za najväčší úspech?
Najviac pre mňa znamená to, že koníček sa stal pre mňa zároveň aj povolaním. To sa asi málokomu v živote podarí.
Ktorého človeka si najviac ceníte?
Nikdy som nehodnotil ľudí podľa národnosti, vierovyznania ale podľa charakteru. Medzi mojími priateľmi sú rozliční ľudia, od akademikov až po robotníkov a všetkých si cením.
O Kysuciach sa hovorí, že je to chudobný kraj.
Bol som tu u vás už niekoľkokrát a musím povedať, že tu žijú ľudia s veľkým srdcom a v tom je jeho úžasné bohatstvo, ktoré by si mal udržať aj naďalej do budúcnosti.
Jedli ste už kysucké hrozno?
??? Tak to asi nie...
Nazývajú tak totiž tunajšie trnky.
Aha, tak áno, ale v tekutom stave... (smiech)
V septembri oslavujete narodeniny...
Šesťdesiatšesť rokov. Myslím si, že dobre vyzerám na svoj vek, či nie? (smiech)
Aké je Vaše najvrúcnejšie narodeninové želanie?
Zdravie, zdravie, zdravie, aby som mal stále radosť z vnúčat. Aby som ešte mohol aj naďalej svojím slovom potešiť poslucháčov, aby sa ma neprejedli, aby som v blízkej budúcnosti nemusel ešte ten svoj klobúk zavesiť na klinec.
Čo Ander odkáže našim čitateľom?
Veľmi jednoduchú vec - aby trápili bránicu a nie žlčník.
Autor: G. Holeščáková
