ť nový domov. Jednoducho vymýšľal toľko „zlepšovákov“ a novôt, až sa ľudia ocitli tam, kde sú dnes. Uprostred „divočiny“, plnej áut, fabrík a „hyper“ obchodov.
Ale určite vo väčšine ľudí ostal ten pocit, že k prírode patria. Že sú jej súčasťou. Prečo vyhadzovať veľké peniaze na lekárov a psychológov? Tým najlepším lekárom je predsa príroda – čistá a nezničená. Stačí vojsť do príjemného chládku lesa a zhlboka sa nadýchnuť. Ak je to zmiešaný les a sú v ňom tiež „listnáče“, ich opadané lístie z minulých rokov krásne vŕzga pod nohami. Les nám ponúka mnoho – čistý vzduch, krásny pohľad, sladké plody i upokojenie. Produkovať začína už od jari. V máji si domov odnášame plné koše húb - májoviek, tie sú výborné naložené v sladkokyslom náleve. V júni sa v ňom už červenejú lesné jahody, ktoré si navliekame na slamku trávy. Nepohladia nám len chuťové poháriky, ich krásna vôňa nás šteklí v nose. V júli vidíme z lesa vychádzať ľudí s vedrami, v ktorých sa modrejú malé „bobuľky“ – čučoriedky. Je z nich výborný koláč. Ak z toho čo zostane, budú výborné kompóty a džem.
V zime si na nich každý rád pochutí. V auguste sa zas prehýbajú černicovníky pod ťarchou svojich plodov – černíc. Aj tie sú dobré ako na koláč, tak i na zaváranie a sladučký lekvár. Teraz, keď nám už jeseň klope na dvere, má les pre nás ďalší darček v podobe krásnych dubákov, kozákov, kuriatok a plaviek. Veru, pri spomienke na výbornú hubovú omáčku či polievku sa nejednému z nás zbiehajú slinky. Ani vo vianočnej kapustnici nemôžu chýbať sušené hríby. Keď ich pokrájané poukladáte na papier a rozložíte po miestnosti, aby vyschli, celým domom sa šíri ich nádherná vôňa. Ani ten najlepší osviežovač vzduchu ju „netromfne“. Les nám ponúka poživeň od skorej jari do neskorej jesene. Neprináša nám však len potravu. Stačí byť v ňom len ticho a počúvať. Spev vtákov a šum stromov je tá najkrajšia hudba, ktorá pohladí každú ľudskú dušu. Keď vojdete do lesa, poobzerajte sa okolo seba. Príroda je naozaj veľký umelec a pripravila pre svojich návštevníkov veľa pekných výtvorov. Ocitajú sa akoby vo veľkom prírodnom múzeu.
Pod starým smrekom rastie krásna muchotrávka červená. Vyzerá ako vystrihnutá z rozprávky. Kúsok obďaleč steká po kôre stromu smola, tú sme kedysi odlupovali a žuli ako žuvačku. Teraz vytvára spolu s kôrou akúsi plastiku s rôznymi obrazcami. A tamto obďaleč je suchý strom, prelomený tak, že pôsobí ako umelecké dielo. Jeho autorom je vietor. V lese je naozaj na čo pozerať. Často v nich však nachádzame aj na pohľad menej príjemné obrazy. Tie majú na svedomí ľudia. Skládky skla a plechovíc či igelitové vrecia plné plastových fliaš. Nerozumiem ale tomu, že keď si dal niekto takú námahu odvliecť to do lesa, prečo to neodniesol do najbližšieho zberného kontajnera, ktorý je na to určený? Toto je veľká záhada, ktorá má na svedomí záhubu ľudstva. Sami seba zničíme... V zime les odpočíva prikrytý veľkou snehovou perinou. Oddychuje, aby nám od jari zasa nadelil plné priehrštie chutných plodov a liečivých bylín. Od nás nechce „na oplátku“ nič, len to, aby sme ho neničili, nerobili v ňom skládky a otvorené ohne, kvôli ktorým je ohrozená nielen samotná existencia lesa, ale aj jeho nemých „obyvateľov“.
