Na najvyššom vrchole Slovenska bol v osemčlennom družstve aj Kysučan z Lodna
Ľudia túžia po dobrodružstve. A to je jedno, kam ich vietor zaveje, len aby sa niečo dialo. Ba vlastne sa v tom našom živote udejú kadejaké veci, nestačíme sa čudovať. Doma či v práci, na cestách, pretože niekto má rád more a putuje za jeho hĺbkou, iný zasa hory, nuž sa šplhá na tie naše kopce, aby sa dostal bližšie k nebu. Všade treba prekonávať prekážky. A neraz také, že človek musí poriadne zabojovať sám so sebou, aby dosiahol svoj cieľ.
Jedného pekného dňa sa takto vybrala osemčlenná skupinka mladých ľudí do Vysokých Tatier. Išlo o zamestnancov istej bratislavskej stavebnej firmy, v ktorej pracujú, akože inak, aj Kysučania. Bol medzi nimi Štefan, ktorý pochádza z dolnokysuckej obce Lodno. Už sme sa s ním stretli, určite sa budete pamätať, v našich novinách, keď splavoval v máji rieku Belú. Ďalej k družstvu patrili Fero (prezývaný Bubo), Petra, Rasťo, Laco, Jano, Katka a Stano. Všetci sa zišli v chate Štôla, kde prenocovali. Večer, skôr než zaspali, ešte kuli plány, hoci cieľ cesty bol jasný – zdolať najvyššiu horu Slovenska Gerlachovský štít (2655 m n. m.).
Samozrejme, takýto vrchol nezamýšľali pokoriť sami, pretože ani jeden z nich nebol horolezec a na zdolávanie tatranských štítov treba povolenie. Skupina si na výstup objednala dvoch skúsených horských vodcov, ktorí sa cítia v Tatrách ako doma, poznajú tu každý chodník, každú skalu, každú roklinu – Tibora Hromádku a Mareka Trávnička. Ráno všetci vstali a okolo deviatej hodiny opustili chatu. Vonku vládlo nádherné počasie. Autami sa premiestnili do Tatranskej Polianky. Vzadu už videli majestátny Gerlach. Cítili nesmierne vzrušenie.
V Tatranskej Polianke potom prestúpili do džípu – landrovera, pretože sa chceli dostať k Sliezskemu domu. Aj tak museli ešte zhruba trištvrte hodiny šliapať pešo cez les, kým sa k známemu horskému hotelu dostali. Postavili ho neďaleko Velického plesa vo výške 1 665 m n. m. Vzadu sa črtala panoráma Velických vodopádov. Velickú dolinu všade dookola obkolesujú skalné masívy.
Pred Sliezskym domom sa začína túra – samotný výstup na Gerlach. Najskôr prechádzajú Tatranskou magistrálou. Červená značka ich dovedie k Batizovskému plesu. Cesta po kamennom chodníku vinúcom sa cez kosodrevinu im trvala asi hodinu. Aj pri Batizovskom plese možno vidieť vodopády. Vzadu sa črtá vrchol Končistej. Žiari v lúčoch slnka.
Pri plese sa zhromaždia. Všetci sú ešte pokope. Po oddychu pokračujú vo výstupe. Cez skaly sa dostanú na horskú lúku. Tu sa stretnú s už spomínanými horskými vodcami. Skupinka sa rozdelí do dvoch družstiev – jej členovia si totiž môžu vybrať, ktorou trasou sa chcú dostať na Gerlach. Jedno družstvo bude vystupovať na vrchol menej náročnou cestou, druhé si vybralo tú dobrodružnejšiu, no zároveň aj apelujúcu na dobrú fyzickú zdatnosť. Štefan sa prihlásil do druhého družstva. Pochádza z hornatého kraja a vystúpil už na viaceré vrcholy, naposledy na Ďumbier. Náročnejšej cesty sa nebojí. Vie, že keď majú so sebou horského vodcu, tridsaťštyriročného Mareka Trávnička, vrchol určite zdolajú bez ťažkostí.
Pospájajú sa lanami, skontrolujú každučkú súčiastku výstroja. Až potom začnú stúpať hore žľabom. Každý musí kráčať tak, aby lano bolo stále napnuté. Po zdolaní úseku odbočujú doprava. Teraz šliapu po hrebeni medzi Kotlovým štítom a Gerlachom. Opäť sa ocitnú v stene. Na niektorých miestach treba použiť skoby, najmä kde je holá strmá stena. Z výstupu sú nadšení. Je to fantastický pocit takto liezť po skalnom masíve.
A už sú na vrchole. Spravia si tu fotky, aby ich výstup bol zvečnený. Jedna zo snímok sa ocitne aj v nejakom časopise, tá, ktorú urobil horský vodca Marek Trávniček. V tom časopise s ním spravili rozhovor. Z Gerlachovského štítu sa črtá nádherný výhľad na všetky strany. Veď sú na najvyššom vrchole a počasie je úžasné. Tu si človek uvedomí, o čo všetko počas života stráca, ak ho nenapadne, ako napríklad túto partiu mladých ľudí, čo si z ničoho nič povedali, že trošku okúsia zo života horolezcov, ak mu nepríde na um, že je na svete toľko krásnych miest, ktoré sa oplatí vidieť. A treba začať tými, čo máme okolo seba... Na hraniciach zeme a neba sa človek cíti neuveriteľne voľný, podobá sa orlovi. Orol symbolizuje nielen Tatry, ale aj celé Slovensko. Na týchto miestach, v srdci týchto skál naozaj hniezdi majestátny orol tatranský.
Ale to už nastupujú do ďalšieho úseku. Rozhodli sa, že prejdú zo západnej strany Gerlachu južnou stenou na východný svah, pod ktorým sa nachádza Velická dolina. Horský vodca ich upozorňuje, že vo vysokopoložených oblastiach v okolí vrcholu možno vidieť kamzíky. Druhé družstvo sa opäť stretáva s prvým. Budú zostupovať spolu. Čaká ich náročná, ale nezabudnuteľná cesta masívom. Ešte prejdú okolo skaly – „strážkyne Gerlachu“, ktorá sa podobá na mníšku s kapucňou. Vzadu vidieť v lúčoch slnka Veľkú studenú dolinu. Nachádza sa tam známa Zbojnícka chata.
Mladí ľudia si tam, vo Vysokých Tatrách, dohodli, že nabudúce zdolajú Lomnický štít. Obidvaja horskí vodcovia im to prisľúbili. Veď partia, o ktorej nám potom Štefan z kysuckej obce Lodno rozprával, bola naozaj skvelá. A my veríme, že sa s ňou v budúcnosti ešte stretneme.