Po prázdninách
Prajné slniečko nás jednostaj sprevádza, no už osamelých. Akoby sme neprestajne počuli výskot vnúčat, hrkot ich kolobežiek. Zrazu v nezvyčajnom tichu panelákového bytu akoby chýbal ich džavot, dokonca aj plač najmenšej vnučky. Ako to už býva, poslednú tretinu života trávime zväčša samotní. Niektorí aj s „výhľadom na more“ - lesov či zeleň parčíka. No „presadili sme sa“ - ako tie stromy - tuná len my sami, väčšinou idúc za partnerom či prácou. Teraz sa tešíme generácii ďalšej - tým najmenším, ich snívaniu a snahe ukázať čo vedia - aj keď sú len šantivý drobizg. Keď pri nás stoja tie ich postavičky, cítime, že ešte nejaký ten dlh máme (aj keď síl ubúda a kľudu je málo). Zrazu v nás niečo rozkvitne, akoby druhá jar. Je to hlas „rovnakej krvi“, čo nás vyzýva opäť vyraziť do boja? Tentoraz pre tie malé púčiky pri nás, aby sa ich duch rozvíjal spoločne s telom - s nejakým tým vkladom od nás, starých rodičov.
Aj tak moríme mozgové závity vymýšľaním zábavy, akú ešte nezažili. V hádankách a súťažiach sa učia to, čo ešte nepočuli. Pri dobrodružných výletoch riskujeme pomaly viac, než tí naši malí. Dokonca sa vyžívame pri akciách, kedy s deťmi, ktoré majú hrdo pripnutý „odznak mladého ekologického aktivistu“ - čistíme park a priľahlý les od odpadkov... Vtedy ľutujú prírodu s nami a hladkajú „poranené“ stromy. Pri spoločných hrách jasáme a gratulujeme im pri výhre, smútime pri prehre s nimi, no vyzývame k ďalšiemu čestnému „boju“. Pre ich stále hladné žalúdky vymetáme v obchodoch každý kút, aby sme im na tanier pripravili dobroty, ktoré ešte nepoznajú. A keď sa nám vnúčatká dokonca zdôveria s tým najväčším tajomstvom či s detskou úprimnosťou, slovom ocenia tú našu snahu - vznášame sa ako na krídlach! Nevyspanie, bolesti nôh, kĺbov akoby ani neboli. Je po prázdninách. A naraz nám toto všetko chýba. Zotavujeme sa po návštevách vnúčat a uvedomujeme si, že len pri nich sme naozaj omladli...
Autor: Oľga Königová