mája na Najvyššom súde v Bratislave. V Žiline jej totiž Krajský súd vymeral 5 rokov odňatia slobody. Odvolala sa a v Bratislave jej ho znížili o dva roky“. Rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť. Nedostali sme zatiaľ žiadne písomné rozhodnutie,“ hovorí Alena Barcalová z Krásna nad Kysucou.
Na tú noc 8. apríla 2004 zrejme len tak nezabudne. Zdala sa jej nekonečná. Jediná dcéra Michaela (21) ju v noci o pol dvanástej najskôr udrela do hlavy váľkom na cesto. Keď si ranu ošetrovala v kúpeľni, pichla ju do chrbta nožom. Krvácajúcu ju tak nechala do rána. Potom jej priniesla telefón, aby si zavolala záchranku. Matka ležala v kritickom stave mesiac na „intenzívke“. Keď došlo k činu, Michaele chýbali do plnoletosti dva mesiace. Vlani, presne 24. júla pribudol do ich rodiny Miškin syn - Timurko. Matka s dcérou našli k sebe cestu a sú jedna pre druhú veľkou oporou. Niet sa čo čudovať, že na minulosť už nechcú spomínať. „Bola vtedy pubertiačka, vysedávala s priateľkami, bola pre ne takou bútľavou vŕbou. Zdôverovali sa jej s problémami, len jej nemal kto pomôcť. V ten večer som mala vysokú teplotu. Nebola doma, hnevalo ma, že som chorá a ona chodí kade–tade. Išla som po ňu do krčmy. Cestou späť som jej nadávala. Mala v tom čase zlé obdobie.
Nedarilo sa jej v škole, opustil ju priateľ. Zrejme všetko na ňu doľahlo. Uzatvorila sa do seba. Keby sme sa boli viac rozprávali, pochopili jedna druhú, určite by sa to nestalo. Ale aj ja som mala v tom čase dosť starostí. Aj vtedy som bola samoživiteľkou rodiny. Viem, že to nechcela urobiť. Bol to jednoducho skrat. Neviem, či jej niekto nevhodil aj niečo do nápoja. Keď sa vtedy na mňa pozrela, akoby videla ducha. Nikdy predtým nič také neurobila. Vždy sme si všetko vydiskutovali. Pýtali sa ma, či nemám zo svojej dcéry strach. Nemala som ho ani nemám. Hneď som jej odpustila. Je to predsa moje dieťa a vždy ním zostane,“ hovorí mama, ktorá sa pred rokom stala aj babkou. Svojho vnuka nadovšetko miluje a ako hovorí, nedala by ho za nič na svete. Miška dostáva materskú a prídavky, jej mama je v súčasnosti na „péenke“. Akoby nešťastia nebolo dosť. Pred niekoľkými týždňami jej operovali chrbticu. Pred rokom pri cúvaní do nej narazil nezodpovedný vodič. Mala vraj prudké bolesti, zo dňa na deň sa nemohla postaviť na nohy.
Prípad stále rieši polícia. Pani Alena hovorí, že so zamestnaním bude musieť zrejme kvôli svojmu zdravotnému stavu skončiť. Keďže otec Timurka vraj o syna záujem nejaví, domácnosť sa len ťažko dvom samotným ženám ťahá. „Mám výborných rodičov. Sú mi veľkou oporou,“ hovorí Alena. Ťažké srdce má aj na ľudí, ktorí sa po incidente, ktorý sa odohral v ich domácnosti, nepekne k nim zachovali. Na vchodové dvere im striekali rôzne vulgarizmy, ohovárali ich a vymýšľali si rôzne nezmysly. Na druhej strane bolí aj takí, ktorí sa im snažili pomôcť. Takí, čo vedeli pochopiť, že život sa uberá rôznymi spletitými cestami a často prináša so sebou aj rôzne nepríjemné udalosti. Medzičasom sa však všetko dostalo do normálnych koľají. V pondelok 20. augusta zaslali „expres“ prvou triedou, žiadosť o milosť prezidentovi SR. Neveria však príliš tomu, že ich žiadosti vyhovie. Pretože vraj nikto nevidí do ich vnútra, sŕdc a toho, ako teraz žijú, aký majú vzťah.
Ak neuspejú, chcú získať odklad, aby Miška mohla zostať pri synčekovi aspoň do troch rokov jeho veku. „Budem robiť všetko preto, aby sme všetci zostali spolu. Pretože keby išla Miška do väzby, veľmi ťažko by som to znášala ja i ona, napokon aj dieťatko. Ale keď to nepôjde inak, budem sa o svojho vnúčika starať sama,“ hovorí matka. Zdôrazňuje, že Miške odpustila a obidve sa snažia na všetko zabudnúť. Zo slov jej dcéry je jasné, že ľutuje svoj skutok a najradšej by vrátila čas naspäť. Ale ktovie, možno práve udalosť spred vyše troch rokov bol dielom osudu. Zistili, že patria k sebe a tak to bude naveky. Hrozné je, že na udalosť, aj keď by akokoľvek chceli, nemôžu len tak zabudnúť. Aj keď už v svojom vnútri našli obidve pokoj a porozumenie. Pani Alene prišlo vyrozumenie zo zdravotnej poisťovne, že budú musieť uhradiť za operáciu a pobyt v nemocnici, ktorý absolvovala po dcérinom útoku, čiastku 150-tisíc korún. V Aleninom a Miškinom živote ďalšia rana. Aj táto však, rovnako ako prvá, matku s dcérou nerozdelila. Naopak, ešte viac si uvedomili, že musia držať spolu a navzájom si pomáhať. Aj keď v dnešnom svete, plnom zloby, nevraživosti a škodoradosti je to veľmi ťažké a chce to poriadny kus odvahy.
