rstva. Bola to tvrdá robota a v dnešnej dobe si ju len ťažko vieme predstaviť.Tak vznikli prvé osady s vrchárskym životom.
Dnes už stojí osud týchto osád predovšetkým na tom, či sa javia ako rentabilné, teda či sa dajú využiť ako strediská pre turistiku. Niektoré sa preto zveľaďujú, dvíhajú sa do novej existencie, využívajú ich najmä chalupári, iné zas, čo sú príliš vzdialené od ruchu miest a obcí a nevedie k nim žiadna cesta, len úzky chodník, tieto osady postupne zanikajú. Ľudia začiatku dvadsiateho prvého storočia sú pohodlní, aj na ten kopec potrebujú vyjsť vlastným dopravným prostriedkom, alebo je to vari aj preto, aby tie automobilové tátoše mali kvôli zlodejom stále na očiach. Ak totiž necháte auto v údolí na parkovisku či odstavnej ploche, môže sa vám stať, že organizovaná banda vymontuje z neho kolesá, čím sa stáva nepojazdným. Robia to tí chlapíci ticho, profesionálne, mnohokrát priam pod oknami obydlí. Krádež zbadáte najskôr až ráno.
Chalupa na lúke
Nuž, neostáva vám nič inšie, len sa pustiť na dlhú pešiu túru. Aj my sme takto vystúpili do osady U Jakubov, ktorá sa nachádza vo výške približne osemsto metrov nad morom. Tu, keď vidíte, že ste už nad ostatnými kopcami, natrafíte na priestrannú lúku. Priamo na nej sa ako ostrov na mori črtá sad ovocných stromov, pod stromami čupí drevená chalúpka. Na prvý pohľad rozprávková. Kde sa tu vzala, tak vysoko na kopci? Ale už na lúke, starostlivo pokosenej, lebo ju využíva kvôli senu pastier oviec, čo ostal na vrchoch, hádam aj preto, aby neostali bez života, alebo práve tie ovce ho tu držia, má ich rád, teda uprostred lúky zbadáte aj ďalšie chalupy. A nad nimi i všade dookola majestátne lesy. Zdajú sa nekonečné. Odtiaľto môžete vidieť Lysú horu na moravskej strane, a keď vyjdete na Jakubovský vrch s nadmorskou výškou 875 m n. m., kde je tabuľka s turistickými značkami, a prejdete po horskom hrebeni, kým nenájdete vhodné miesto na výhľad, odtiaľto, z hrebeňa možno nazrieť aj na našu stranu, ktorej kraľujú obidva Rozsutce, Martinské hole, Ľadonhora a kdesi pri poľských hraniciach aj Veľká Rača. Tu na vrchoch sa zdá, akoby celá krajina ležala pod vami, hoci všetky tie vrchy majú vyššiu nadmorskú výšku ako Jakubovský vrch, Kykula, Čiernatín či Chotárny kopec.
V chalupe, tej, ktorú postavili na ostrove zelene ovocných stromov, prespíme. Ticho v noci ruší len občasný buchot na streche – ráno sa dozvieme, že to padalo na červenohnedo zafarbený plech ovocie. Slnko ešte nevyšlo, ale nad horami sa zapaľujú zore. Škriekajú sojky, ktoré napadli záhradu. Ďobú v nej do jabĺk, hrušiek, oberajú posledné čerešne. Lebo tu hore, na vrchoch nedočiahol na jar zakvitnuté stromy mráz a oproti údoliu sa všetka úroda ovocia oneskorila.Drevenica sedí v tichu pološera. Kedysi v nej bývala rodina Šteinigerovcov. A v osade s ňou ešte ďalších osem rodín – vedno tu bolo deväť chalúp. Z nich ostalo len päť, pretože zvyšné sa premenili na ruiny, na múry, pokryté popínavými rastlinami. Vyhrievajú sa na nich jašterice. Tých päť chalúp, čo prežili, obývali rodiny Rajčanovcov, Dalnohovcov, Šupolíkovcov, Beketovcov a Šteinigerovcov vystriedali potomkovia - rodina Trlicovcov. Dnes už zostali len tri zachované chalupy. Tá naša, ktorá sa nám stala na niekoľko dní útočiskom, potom chalupa Beketovcov a obydlie Šupolíkovcov si odkúpili Česi. Dve drevenice chátrajú, na jednej sa dokonca prelomila strecha, čo je znak, že neľútostný čas ju čoskoro pochová, že splynie s prírodou. Vlastne taký je osud všetkých stavieb na svete, mnohé ruiny objavujú po rokoch, najmä tie, čo boli vybudované mimo civilizovaného ruchu, uprostred divočiny.
Návšteva u Beketovcov
Čoskoro sa nad hory vyhupne slnko. Spraví to tak náhle, až si človek pomyslí, že bolo netrpezlivé. Zväzok lúčov ohmatá krajinu, ba cez okná nakukne aj do izby. Zobudí posledných spáčov. Teraz mrkne do doliny. Prevaľuje sa v nej hmla. Stačí iskra a všetko sa rozžiari. Vidieť, ako sa chuchvalce hmly prevaľujú, stúpajú a klesajú, podobajú sa vrstve oblakov. Aj nám sa tak zdá, v týchto výšinách sa cítime, akoby sme sedeli v prúdovom lietadle a leteli okolo sveta. Aspoň čiastočne sa nám plní sen...
Osada je mĺkva, nejaví známky života. Sme tu len my a divočina navôkol... A predsa, zrazu sa medzi stromami objaví prúžok dymu. Zistíme, že z jedného komína sa čmudí. Znak, že v drevenici sú ľudia. Chalupa sa nachádza na konci osady.
Cestou sa pri nej zastavíme. Na dvore zbadáme dvoch starších ľudí – muža a ženu. Sú to Beketovci. Bývajú v Čadci, ale leto trávia v chalupe. Obidvaja sú už na dôchodku. Zastavíme sa na chvíľu pri ich bránke, pozdravíme sa. Ženy sa dajú do hovoru. Vidieť, že ak je človek odlúčený v tichu samoty a zrazu sa stretne s iným človekom, potrebuje sa porozprávať. Ženy pretriasajú kadečo, až prídu na rad hory. Beketovci tu tiež majú svoj diel. Bude ho treba vyčistiť, odstrániť kalamitné drevo. Rodiny zistili, že okolo tohto úseku lesa sa zhrkujú zlodeji, brúsia si na drevo zuby. A to najmä pod rúškom tmy, ale aj v podvečerných hodinách, lebo všade navôkol je pustatina, človeka tu veru len tak nevidieť. Dokonca už volali na pomoc lesnú stráž.Beketovci nás napokon pozvali dovnútra, na svoj dvor. Majú ho upravený a na terase, ktorá sa ťahá okolo časti chalupy, sú krásne kvety. Pod chalupou sa rozprestiera záhrada. Stromy sú obťažkané ovocím.
Alojz Beketov je človek, ktorý pochodil kus sveta. A to pod hlavičkou Vítkovických stavieb Ostrava. Istý čas, pred dôchodkom, pracoval aj u súkromníka Čaneckého v Karvinej.
„Vo Vítkovických stavbách som robil pätnásť rokov,“ spomína si. „To bol veľký podnik, mal na starosti všetky stavby na širokom okolí. Kde nás poslali, tam sme išli, ba niekedy aj na opačný koniec republiky.“ Anna Beketová bola zasa dlho zamestnaná v Slovene Čadca. Prišli však deti a musela ostať doma. S manželom vychovali štyri deti: dvoch synov a dve dcéry. Potomkovia ich pravidelne na vrchoch navštevujú, prichádzajú tu so svojimi deťmi. Ich miláčikom je však vnúčik Patrik, ten chodieva k dedkovi a babke najviac. Anna pochádza priamo z osady. Občas si aj zaspomína na minulosť, na časy, ktoré tu prežila. Ožívajú jej v mysli... Keď sme sa už-už s milými osadníkmi lúčili, znenazdajky odkiaľsi prikvitol ďalší človek z vrchov Milan Kopas. Ten má chalupu vo vedľajšej osade. Hovor sa, samozrejme, predĺžil, prišli znovu na rad spomienky, ale aj mnohé aktuálne udalosti. Jedno je isté – tak živo v osade U Jakubov už dávno nebolo.
Vatry v lese
Hora čakala. Vyrástla na miestach bývalých rolí, ktoré s námahou kedysi obrábali osadníci. Možno v nej jasne vidieť sformované medze. Ľudia sa teraz v nej činili, upratovali ju, čistili. Išlo o kalamitný výrub a kalamitné spracovanie dreva. Je to ťažká robota. Pilčíci zrežú stromy, zbavia ich vetiev a holé kmene potom vyťahujú traktory pomocou navijakov. Odvezú ich na skládku. Po spracovaní stromov ostane v hore odpad. Treba sa oň postarať, zbaviť sa ho. Na to je určená skupina čističov. Ukladá vetvy i vrchovce na veľké kopy, ktoré sa zapália. Keď vatry dohoria, ostane pekne vyčistená horas množstvom pahrieb.
Zvečerilo sa. V dome Beketovcov sa svieti. Aj my čoskoro zažíhame svetlo, umývame sa vodou zo studne. Lúka vonku cvrliká. Z hory sa ozýva opustené brechanie srnca. Máme za sebou jeden deň a jednu noc pod Jakubovským vrchom.
