Je podľa neho dokonca pomenované more – Floreské more. Ostrov Flores je známy z mnohých reportáží, a to nielen ako tropická krajina, tiež ako stredisko misionárov. V minulosti sa dosť písalo o našich slovenských misionároch, veď donedávna ich tu bolo rovných desať. Keďže mali vysoký vek, pominuli sa, ostali napokon len dvaja. Aj tí však odišli na iné pôsobiská.
Z tohto určite zaujímavého exotického, v mnohom ešte stále neznámeho ostrova pochádza aj páter Thomas Tulung.
Streli sme sa s ním na fare v Hornom Vadičove, kde zastupoval miestneho pána farára. Keď sa otvorila bránka do farského dvora, zastal zrazu pred nami vysoký mladík s okuliarami. Usmieval sa. Vonku vládla priam tropická horúčava, a tak sme boli radi, že nás zaviedol do príjemnej, chladnej miestnosti. Nad stolom oproti visela mapka Slovenska s jednotlivými farnosťami. Čoskoro sme zistili, že mladík je vlastne už štyridsiatnik, okrúhle narodeniny oslávil v januári. Vyžarovala z neho bezprostrednosť a dôvera, ochota porozprávať sa. Zaujímalo nás najmä to, ako sa dostal z Indonézie na Slovensko a ako sa zžil s našou krajinou.
Páter Thomas Tulung, SVD je, ako to už z jeho titulu vyplýva, misionárom Spoločnosti Božieho Slova. Pochádza z malej ostrovnej dedinky. Má dvoch bratov a matku, otec už zomrel. Rodina patrila k chudobnejším. Šesť rokov chodil do základnej školy. Potom nastúpil do malého seminára, kde mal študovať odlúčený od rodičov v kláštore. So školou však rodičia nesúhlasili, pretože štúdium si vyžadovalo peniaze, a tie chýbali. A tak pokračoval v štúdiu na normálnej škole a absolvoval aj gymnázium. Po jeho ukončení bol sedem rokov doma, no stále túžil stať sa kňazom.
„Ťahalo ma to k tomuto poslaniu, súčasťou ktorého sú aj misie,“ vysvetľuje nám páter Tulung, keď sa snažíme dopátrať, ako sa dostal do Spoločnosti Božieho Slova. „Z detstva mi ostala spomienka na veľmi dobrého kňaza z Holandska. Chodieval k nám do dediny, aj do našej rodiny. Ale ako sa človek môže stať misionárom, to sa ťažko vysvetľuje. Je to vlastne hlas viery, ktorý nás neustále volá...“
Naskytla sa mu príležitosť – napísal žiadosť do Spoločnosti Božieho Slova. Zobrali ho. Nasledoval rok prípravy, potom dva roky strávil v noviciáte a tri roky na vysokom seminári. Na Slovensko prišiel v roku 2001. Tri roky študoval filozofiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. V súčasnosti je kaplánom na Kalvárii v Nitre. Venuje sa starším ľuďom a deťom, najmä rómskym. S potešením hovorí, že minulý mesiac mali sväté prijímanie a medzi prvoprijímajúcimi boli štyri rómske deti.
Páter Tulung nám prezradil, že pôvodne sa hlásil na misie do Rumunska, lebo je to najchudobnejšia krajina v Európe a potrebuje pomoc – materiálnu i duchovnú, ale aj do Latinskej Ameriky. Napokon však ostal na Slovensku. Vysvetľuje, že Slovensko je síce kresťanské, ale aj tu treba misie, ako napríklad v Čechách či Nemecku, dokonca tu chýbajú kňazi. Uviedol príklad istého osemdesiatpäťročného farára, ktorý by veľmi potreboval k sebe kaplána, tiež spomína iné veľké dediny, kde majú len jedného duchovného. Jeden človek pre toľkých veriacich je málo, treba nových kňazov, aj novú evanjelizáciu.
Inak sa misionárovi na Slovensku páči.
Hovorí, že je tu pekný kraj, akurát zimné obdobia a sneh mu robia problémy. Zažil tu veľmi tuhú zimu, tá posledná však bola mierna. Ak chce podľa neho človek poznať svoju vlastnú krajinu, musí ísť za hranice. Tak urobil aj on. Každé tri roky sa však vracia domov. Zistil, že na Slovensku niet takmer žiadneho rozdielu medzi mestom a dedinou. U nich v Indonézii sú v tejto oblasti veľké kontrasty. Ale ľudia sú všade rovnakí, dá sa s nimi rozprávať, komunikovať.
„Ľudia ma aj tu, v Hornom Vadičove, prijali celkom prirodzene, nemal som s tým žiaden problém,“ presviedča páter Tuling. „Stačilo mi usmiať sa na nich. Neveríte? Otvorte srdce dokorán a budete prekvapení, koľkí ľudia vám otvoria dvere svojich príbytkov.“
Autor: M. Murčová