i.
S „Dagym“ to na začiatku nebolo ľahké
„Ani som sa nenazdala a od ošetrovateľky cez inštruktorku jazdy na koni som sa dostala do úlohy cvičiteľa. Kôň, ktorého chcem predstaviť, je štvorročný žrebec, menom Dargon. S „Dagym“ sme začali pracovať od februára tohto roku a výcvik sme skončili ešte v polovici apríla. Prvým krokom bolo naučiť ho spolupracovať s človekom, prinútiť ho zvyknúť si na nového pána. Keď si spomeniem, ako sme ho zobrali prvýkrát na cvičisko, nie je mi príliš do smiechu. Vyskakoval, útočil na všetko vôkol - psov, autá. Postupom času mňa aj s mojími priateľkami, ktoré mi pri výcviku pomáhali, začal brať do úvahy. Chcel porozumieť tomu, čo sme mu naznačovali. Dosiahli sme to signálmi, gestikuláciou rúk, bičom a slovami. Dagara sa nám podarilo skrotiť po štyroch týždňoch,“ hovorí mladá jazdkyňa.
Sedlo sa mu nepozdávalo.
„Jedného slnečného dňa, keď sme usúdili, že by bolo treba koníka zaťažiť sedlom, rozhodla som sa vysadnúť,“ pokračuje v rozprávaní Simona. „Vsunula som nohu do strmeňa a vystúpila na chrbát z ľavej strany. Prehodila som sa cez sedlo ako vrece zemiakov. Srdce mi prudko bilo. Pomaly som sa otočila vpred a sadla do sedla. A práve to som nemala robiť! Kôň sa zľakol a behom niekoľkých sekúnd som stihla urobiť štyri cvalové skoky, preletieť mu ponad hlavu, odraziť sa o železný plot a skončiť na zemi ako čerstvo pristatý kozmonaut. Do smiechu mi nebolo. Slzy však potláčala hrdosť, že som sa v sedle vôbec ocitla. Pri páde som si narazila panvu a ruku. Rozhodli sme sa s Dagarom skúsiť to pomalšie. Zapriahli sme ho do voza, na krk nastokli chomút, aby si zvykol, že bude niečo na sebe nosiť. Ťahal celkom dobre. Chomút sme vymenili za sedlo po troch dňoch. Začali sme s vreckom pilín. Zaviazali sme mu oči a položili mu do sedla päťkilové vrece. Potom sme mu ich odviazali a prešli pár krokov. Zopakovali sme to si štyrikrát. Zvieraťu sa človek musí prihovárať, ak od neho niečo chce. Najhoršie u koňa je, ak má strach z úkonu, ktorý nepozná.“
Kováča má už za sebou
Simona so svojim koňom zvládli aj kováča. „Keď sme sa dozvedeli o tejto nevyhnutnej návšteve, sedela som na Dagym. Vodidlo sa však odoplo a tak sme cválali až do Ochodnice. Veľmi ma prekvapil. Uháňal bez jediného zakopnutia a na moje povely zrýchľoval a spomaľoval. Dagarka podkuli, aj keď sa mu to príliš nepáčilo. Nasledovala cesta späť. Môj strach opadol. Dôverovala som mu, že živá dôjdem do stajne. Cítila som, že mi aj on dôveruje. Dočkala som sa víťazstva. Dôvery koňa v človeka a dôvery človeka v koňa. S Dagym sme teraz zohraná dvojica. A keď si sadne za mňa kamarátka Miša, vyzeráme ako traja mušketieri, tri spriaznené duše, cválajúce prírodou,“ končí svoje rozprávanie Simona.
Už mu to ide
Dodnes na Dagym sedelo mnoho ľudí. Detí i dospelých. Každý ho zvládol v pohode. Aj kôň si s jazdcami rozumel. Dagar prešiel doteraz so sedlom okolo 500 km kysuckou prírodou. Keďže sa osvedčil aj „s vozom“, ide o stopercentného koníka na agroturistiku. Prechádzka v sedle sa dá vraj ťažko opísať. Samotný jazdec ťažko hľadá slová, ktorými by vyjadril svoje pocity. Simona s kamarátkami by o krásnych zážitkoch vedela rozprávať celé hodiny. A Dagymu by nezostávalo iné, než pritom súhlasne erdžať.
Autor: I. Hažíková