Tento pán pochádza zo Staškova, no jeseň svojho života sa rozhodol stráviť v Domove dôchodcov v Čadci–Horelici. Tu si len ťažko hľadá seberovného, čo sa týka jeho koníčka. Denne totiž prejde peši okolo pätnásť až dvadsať kilometrov.
Po skončení vojenčiny pracoval ako učiteľ a riaditeľ školy, dvadsaťpäť rokov bol predsedom Miestneho národného výboru v Staškove. Na jedno i druhé povolanie spomína s radosťou. Vraví, že voľakedy boli deti oveľa poslušnejšie, mali pred učiteľom rešpekt. Aj keď „palička“ mala v tých časoch svoje miesto na učiteľskom stole, nepoužíval ju. Stačilo vraj, keď ju detváky videli v jeho rukách. Aj na roky predsedovania si často spomína. Veď na mieste, kde teraz žije, majú spomienky svoje dôležité miesto. „Dostali sme rôzne vládne ocenenia. Išlo najmä o vynikajúce zabezpečenie akcie „Z“. V tých časoch sme mali v obci silné prevádzky, v ktorých nezriedka pracovalo aj okolo 400 zamestnancov,“ hovorí čiperný dôchodca, ktorý však nežije len zo spomienok. Veľkou vzpruhou preň sú vychádzky do okolitých dediniek.
Tvrdí, že sa z nich tešia najmä jeho choré kĺby. Tie si vraj chôdzu priam vyžadujú. Po cestách brúsi v čase i nečase. „Keď veľmi prší, spiatočnú cestu absolvujem v autobuse,“ vysvetľuje. Keď sme hovorili o spoločníkoch, jedného si na svoje potulky predsa len našiel. Je ním čakan, ktorý má už 90 rokov. „Môj otec Michal narukoval v roku 1916 na vojnu. Vtedy bola taká móda, že každý odvedenec si zobral so sebou čakan, drevený kufor a klobúk,“ vysvetľuje. Zároveň ukazuje na čakan, ktorý zdobia pliešky s vyobrazeniami rôznych miest. Všade, kde vojak prišiel, si údajne zadovážil takýto „odznak“. Na čakane môžeme nájsť Šumavu, Sliezske Beskydy, Tirolsko, Nemecko či Rakúsko.
Aj podľa toho sa možno dozvedieť, kde všade bojoval. „Môj otec zomrel, keď mal 90 rokov. Bolo to v novembri, no ešte v máji bol na oslavách 1. mája. Bol veľmi čulý, do konca mal pohyb,“ spomína syn. Na otázku, či jeho „tatko“ používal čakan, záporne krúti hlavou – „nič také vraj nepotreboval“. Pán Milan ho našiel na povale a „zaľúbil sa mu“. Najmä jeho kĺbom, pre ktoré je oporou. Nuž a raz, keď pán Milan už nebude môcť brúsiť po cestách, necestách, chce ho podarovať svojmu synovi. Ako vzápätí dodáva, verí, že to tak skoro nebude.
