Pod lesom sa okrúhli neveľké kamennoasfaltové parkovisko, nad ním na svahu vidieť chatky záhradkárskej oblasti, k nim sa potom družia drevenice i murované domy osady U Hacka. Vlastne tých osád je tu na okolí viac. Vence kopcov a vence osád.
Uprostred doliny si ľudia vybudovali futbalové ihrisko. Bola to zväčša mládež, ktorá teraz vo voľnom čase zvádza urputné súboje o loptu. Ale keď som tadiaľ nedávno prechádzal, videl som mládencov i ženáčov a ich mladších súrodencov, ako pília kmene stromov, gúľajú ich po pažiti a stavajú do tvaru pyramídy. Od údivu som zoskočil z horského bicykla a sledoval som tú horúčkovitú činnosť. Pyramída z guľatiny bola zmontovaná už hádam do polovice svojho tvaru a pôsobila majestátnym dojmom. Keď ju dostavajú, určite bude najväčšou drevenou kostrou v celej oblasti. Vatra. Naozaj skladali kostru vatry.
Veď sa nezadržateľne blížila svätojánska noc so svojími kúzlami a tajomstvami. Nuž a k svätojánskej noci neodmysliteľne patria – svätojánske ohne.
Kedy vlastne ľudia začali stavať vatry? Určite už v dávnoveku, keďže potrebovali svetlo, dostatok svetla. Vieme, že okrem slnka ďalším jeho zdrojom je oheň. Oheň, zaháňajúci zver, tmu a strach z tajomných bytostí, ale aj zohrievajúci či dôležitý pri príprave jedla. A tak sa vatry budovali na ochranu človeka a na upevnenie jeho sebavedomia. Okrem toho symbolizovali tiež návrat slnka, pretože jún je mesiacom letného slnovratu. Vtedy býva najdlhší deň a najkratšia noc.
Prizrel som sa bližšie na dielo mladých staviteľov. Hneď bolo vidieť, že sú veľmi usilovní. Celú pracovnú čatu dirigovali traja najstarší: Milan Hacek, Ján Hanuliak a Pavol Jarabica. Milan Hacek dokonca zohnal malý žeriav, pomocou ktorého dvíhal zmontované dielce na už postavenú kostru. Bol akýmsi veliteľom celej akcie. Architektúru stavby mal na starosti Peter Čimbora. Stavitelia zmontovanú kostru zvnútra vypĺňali dreveným odpadom i väčšími kúskami dreva, aby vatra dobre horela.
Nastal deň svätého Jána, po ňom prišla svätojánska noc.
V tento čas chodievali voľakedy ľudia zbierať byliny, ktorým sa pripisovali liečivé účinky, ba svätojánske byliny mali predlžovať život. Tak isto sa verilo, aj povesti to uvádzajú, že noc na svätého Jána bývala plná ďalších neuveriteľných vecí a zázrakov – o polnoci mali vyhárať zlaté poklady, ktoré v dávnych dobách ukryl Jánošík, mali sa ukazovať na tajných miestach. Mládenci a dievčatá celú noc spievali a tancovali pri vatre, zabávali sa. Ráno, keď oheň dohorel, rozchádzali sa každý svojou cestou. Dievčence chodili bosé po rose, aby mali zdravé nohy. Cestou zbierali kvety, vili z nich vence... Pôvodné zvyky dnes už vymizli. Zachovalo sa len pálenie ohňov.
Na svätojánsku noc sme sa vybrali aj my, pretože sme vedeli, že pri ohni býva družná zábava. V doline sa už zišli ľudia. Na priestranstve pod lesom, kde bolo futbalové ihrisko, stálo viacero prístreškov. Pod nimi boli zhlobené stoly a lavice. V jednom rohu blčal oheň, na ktorom sedelo kotlisko. Varili v ňom guláš. Na opačnom konci ihriska bolo vidieť mohutnú kostru pripravenej vatry. Dozvedeli sme sa, že je vysoká vyše desať metrov. Po priestranstve sa rozliehala hudba – zmes populárnych i ľudových pesničiek. Všade pobehovali deti, mali tu svoj raj. Dospelí sa častovali pivom. Podával sa prvý guláš.
Načisto sa zvečerilo. Zábava naberala na obrátkach. Prichádzalo čoraz viac ľudí. Niektorí postávali v hlúčikoch, iní sedeli pod prístreškami. Bolo počuť čulú vravu. Niekoľko párov tancovalo pri ľudovej hudbe. Mohli ste tu vidieť návštevníkov z mesta i okolitých obcí, chalupárov z osád a záhradkárov – prišli si vychutnať sviatočné chvíle rovno do lona prírody. Chalupár Jarda, ktorý dochádza do osady U Hacka až voľakde od Ostravska, nám vysvetľoval, že v ich kraji svätojánske ohne nepoznajú, zakladajú len pahreby na opekanie špekáčikov alebo mäsa. Prezradili sme mu, že vatra, horiaca počas svätojánskej noci, sa nazýva aj Vojana. Patrí medzi ľudové zvyky, folklór. Zachovala sa do dnešných čias. Aby sa ľudia pri nej stretali, porozprávali sa a zabavili.
Blížila sa polnoc. Zúčastnení vydržali. Cvrčky v trávach už dávno zmĺkli, len v povetrí sa vytrvalo trepotali perleťové krídla nočných motýľov. V tme z času na čas zablikali svetielka zablúdených svätojánskych mušiek. Padala prvá rosa. Tá, ktorá mala ráno ovlažiť bosé nôžky dievčeniec...
Prišiel čas zapáliť vatru. Niekoľkí mládenci už niesli horiace fakle. Na povel ich priložili k vysušenému drevu. Najskôr sa vo vnútri obrovitej kostry objavili bojazlivé ohníčky, no postupne, ako ich jazyky oblizovali ďalšie a ďalšie polená, naberali na sile, mohutneli. Zrazu len vatra vzbĺkla, hodila náruč prudšieho svetla na okolostojacich. Tí od radosti a vzrušenia zatlieskali. Teraz akoby sa nad svätojánskym zhromaždením vznášali Rúfusove verše: „Zapraskal ohník. Vyšľahanou trávou / vlnil sa tieňov nemý karneval. / Plást domoviny voňal sladkou šťavou, / jak včelí úľ sa medom nalieval.“
Slávnosť naberala na intenzite. Oheň sa dvíhal stále vyššie a vyššie. Plamene už pohltili aj vrchol vatry. Hadili sa v divotvornom tanci, siahali po oblohe s trblietajúcimi sa hviezdami. Vytryskol z nich ohňostroj iskier. Podobali sa svätojánskym muškám, ba vlastne sa tie mušky vo vlnách náhleho tepla, sálajúceho z hĺbky pahreby, popreberali z tichého spánku a vzlietli k žiarivým iskrám a hore k hviezdam. Aj lúčne koníky ožili, začali opäť húfne poskakovať v tráve. Básnik Mikuláš Kováč musel prežiť niečo podobné, lebo napísal: „Pod lisom čiernych hviezd / s guľou zeme pri nohách / vyskakuje vtelený / do lúčneho koníka / Na modrej / zdanlivo prázdnej oblohe / je modrou labuťou / Nádej / Je noc / nad Modrou horou.“
A opäť sa rozprúdil spev aj tanec. Rečiam nebolo konca-kraja. Ľudia si vymieňali názory, zážitky, príbehy, oslobodení od každodenného zhonu, slobodní uprostred nekonečnej slobody prírody. Dojedal sa guláš. Nastal čas na prechádzky a skrývačky v tme. Voňavý letný vzduch brnkal na zmysly. Z večera do rána sa preklenoval čarovný oblúk noci, aby neskôr pripomínal, uisťoval, zveľaďoval.
A ráno sa už zrazilo s Koyšovým vzletným podobenstvom: „V čírej iskre rosy vyparí sa vesmír / a trbliece sa ako človek. / Úžasný zázrak pod chorálom lesa, / chladné slzy slnka...“