Elenka Kubínová z Čadce sa priatelí so včelami. Ako hovorí, včelárkou je už tridsať rokov a nevymenila by túto svoju záľubu za nič na svete. Ku včielkam sa dostala takpovediac nechtiac. „Opantali“ najskôr jej manžela. Ten nelenil, preštudoval všakovakú literatúru a začal včeláriť. So svojím koníčkom pobudol len rok. V decembri, keď včielky pokojne zimovali vo svojich úľoch, ich pán zomrel. Elenke Kubínovej nezostávalo nič iné, len sa o ne na jar postarať. A tak presne, ako predtým jej manžel, aj ona si pozháňala literatúru a celú zimu študovala.
Ako vraví, aspoň nemala čas na smútok. Iné je to však v knihách a iné v praxi. Okúsila aj mnoho štípancov, každý jej opuchol a strašne bolel. Ale nevzdala to. Postupne si s včielkami vytvorili pekný vzťah. Občas sa stane, že jej uštedria nejaký ten štípanec, ale na to má šikovná včelárka skvelý recept – morskú cibuľu, ktorú si pestuje sama, naloží do liehu a tú si potom na ranku priloží. Začiatky boli pre ňu naozaj strašné, lebo priblížiť sa k takému množstvu hmyzu chce poriadnu dávku odvahy. Dnes, po tridsiatich rokoch sa na tom len zasmeje. Túto prácu berie ako samozrejmosť. V jej chove je jeden roj s piatimi rodinami.
„ Každá rodina má svoju matku – kráľovnú. Tá do plastu naloží vajíčka, z ktorých sa vyliahnu včely. Plast sa preloží do medníka a usilovné včielky robotnice doň nanosia med,“ informuje šikovná dôchodkyňa o práci a živote tohto usilovného hmyzu. Med potom vytáča v takzvanom medomete. Minulý rok vyhrala v súťaži O najlepší med na Slovensku 29. miesto. Medík, ako vraví, väčšinou porozdáva v rodine. Predá len toľko, aby sa jej vrátili náklady na cukor, ktorý dáva včelám v jeseni. Zazimujú sa tak, že počas jesenného obdobia im sype do kŕmidiel každý druhý deň dve kilá cukru. Každú jeseň spotrebuje pre svoj roj až dvanásť kíl.
„Ten spapajú a vytvárajú si z neho zásoby na zimu,“ vraví, pričom z jej hlasu možno vycítiť, ako má túto záľubu rada. „Pracovať s nimi je niečo úžasné, celý čas mi príjemne bzučia svoje bzukotavé piesne,“ smeje sa. A hneď aj dodáva, že niet krajšieho zvuku, ako keď pracuje pri úľoch. Je to vraj veľmi upokojujúce. Pozorovať tieto malé „potvorky“ je podľa nej fascinujúce. Neustále vyletujú a vlietajú do úľa, neúnavne nosia zásoby sladkého lepkavého moku. Každý ho má určite veľmi rád. Ani si nevieme predstaviť, ako sa tento drobný hmyz musel nalietať, kým naplnil plný pohár medu. Koľko včielok – robotníc to stálo aj život. Počúvať pani Elenku, ako o nich hovorí a pozorovať ju pri manipulácii s nimi, by väčšina z nás dokázala celé hodiny.
Včelárstvo má naozaj veľmi rada. Je podpredsedníčkou Základnej organizácie Slovenského zväzu včelárov v Čadci, a ako sama hovorí, nevynechá žiadnu prednášku o včelárstve. Dozvie sa totiž na nej vždy niečo nové, zaujímavé. A nielen to. Je naozajstnou legitímnou učiteľkou medového pečiva, na čo má aj osvedčenie. Len sa bojí toho, kto sa postará o včielky, keď tu už nebude. Jej deti sa včiel veľmi boja. Ale ktovie, možno ju raz prekvapia tak, ako ona prekvapila samu seba.
