Po ukončení štúdia na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici pracoval v denníkoch Smer a Smena. Bol spoluzakladateľom kultúrno-spoločenského mesačníka Slovensko, určeného najmä pre zahraničných Slovákov. Neskôr krátko pôsobil vo vydavateľstve Smena v Bratislave a bol šéfredaktorom literárneho časopisu Dotyky. Viedol dvojtýždenník pre miestnu kultúru Národná osveta. Štyri roky zastával funkciu sekčného šéfa na Ministerstve kultúry SR. V poslednej dobe bol redaktorom denníka Nový deň a viedol týždenník Región Žurnál.
Z jeho tvorby: Také korene (1979), Kone (1981), Stanem sa básnikom (1991), Smrteľné dedičstvo (1994), Tlejúce srdce (1994), Majstri štetca (2002) a Medová baba (2006).
Máme za sebou ďalší úspešný, tentoraz 10. ročník Rozprávačského Lodna. Ako by si v krátkosti zhodnotil celé to súťažné obdobie, teda tých uplynulých desať rokov?
Skutočne iba v krátkosti: Pripadá mi ako zázrak, že vzniklo a pretrvalo bez ujmy na zdraví, ba zmocnelo a rozkošatelo sa. Väčšmi ako súťažné výsledky ma tešia rozprávačské výkony účastníkov.
Kedy si prišiel na myšlienku založiť súťaž rozprávačov z celého Slovenska?
Prísť na myšlienku nie je také zložité. Okolo nás žije dosť ľudí, ktorí vedia zaujímavo, pútavo rozprávať, hovoreným slovom šíria okolo seba dobrú náladu. Pochádzam z Lodna, a tak nebolo zložité ani rozhodnutie, kde súťaž uskutočniť. Ťažšie však je nájsť organizátorov ochotných myšlienke pomôcť. Hoci v čase vzniku Rozprávačského Lodna som pracoval na ministerstve kultúry, nepodarilo sa nám s vtedajším ministrom Ivanom Hudecom a skúseným osvetárom Samkom Bakošom prizvať na spoluprácu Národné osvetové centrum ako najvyššiu odbornú inštanciu. Tak sme začali národnú prehliadku s kysuckou osvetou. Bola to správna voľba, s obcou vytvorili hneď na začiatku zladený tandem. Potiahli prvých desať ročníkov, a tak som si dal záväzok, že im privolám na pomoc ďalšieho zdatného spoluorganizátora.
Kto to bude?
Zatiaľ by som nerád konkretizoval. Na jeseň sa ho pousilujem prizvať na Kysuce na odborný seminár, kde by sme si povedali, ako pokračovať pri organizovaní stretnutí rozprávačov. Ako podnietiť záujem o túto čarovnú záujmovú činnosť aj v iných oblastiach Slovenska. Rozprávačov sa narodilo všade dosť, len si ich treba všimnúť, osloviť ich, uviesť medzi ľudí ochotných pozorne počúvať.
Teda dá sa povedať, že po uplynulých desiatich rokoch chystáš v súťaži Rozprávačské Lodno zásadné zmeny?
Nie som na to povolaný. A keby som aj mal podobné ambície, rozprávači sú vyformovaní ľudia, potrebujú sa o svojej záľube rozprávať s inými, dostať svoje príbehy medzi poslucháčov. Skôr ako zmeny si teda zaslúžia pozornosť najmä zo strany tých, ktorí sú ešte stále zodpovední za udržiavanie fenoménu ľudovej kultúry, rozvíjanie slovesnej tvorivosti, šírenie dobrého chýru o rozprávačskom umení.
Písané a hovorené umelecké slovo, dva fenomény, ktorých základom je práve ono slovo ako prostriedok na dorozumievanie i na vzbudenie estetického cítenia. Čo majú podľa teba tieto dva fenomény spoločné a v čom podstatnom sa odlišujú?
Bolo by to na dlhú dišputu. Namiesto nej dobromyseľné „varovanie“: gramotní už sme, vieme čítať i písať, nezabudnime však rozprávať! To by bola priam katastrofa.
Nedávno si bol medzi rozprávačmi, teraz „zarezávaš“ v redakcii Učiteľských novín, kde si nastúpil ako šéfredaktor a po tvojom boku pracuje známy spisovateľ Peter Holka. Aj ty si sa vlani predstavil ako prozaik s knižkou Medová baba z východoslovenského prostredia. Čo Kysučana spája s východným Slovenskom?
Sme podkarpatské deti. Karpatský horský oblúk, tiahnuci sa od rumunského Čierneho mora po dunajskú Devínsku bránu spája ľudí mnohých národností. Hovoríme racionálne o spoločnej Európe, ale srdcom cítime jej komornejšie miesta. Na miestach, kde sa spája Slovensko s Poľskom a Ukrajinou, sa cítim ako doma. Domovský pocit privoláva niekedy aj podnety povedzme na literatúru.
Na čo sa môžeme tešiť, čo môžeme od teba očakávať ako od spisovateľa – prozaika i esejistu, teda čo píšeš?
Dostal som ponuku z vydavateľstva Perfekt, kde vyšla moja kniha o výtvarníkoch Majstri štetca, napísať o Vladimírovi Kompánkovi. Na tejto práci ma veľmi teší to, že výborný maliar a sochár je rovnocenne aj vynikajúci rozprávač. Bodaj by sa mi podarilo to, čo pri písaní životopisnej prózy o maliarovi Milošovi Bazovskom: iba mi rozprával, ja som zapisoval a knižka bola na svete.
Čo by si odkázal čitateľom Kysuckých novín a vôbec rodákom z Kysúc?
Nemlčte, netruďte sa, milé Kysučanky, vážení Kysučania. Stretnite sa, posadajte si vedno a porozprávajte jeden druhému, ako žijete, pospomínajte na to, ako sa nažívalo v nedávnej minulosti, siahnite do najhlbších zákutí ľudskej pamäti. Trénujte už teraz, aby ste úspešne obstáli na 11. Rozprávačskom Lodne. Ak nenájdete odvahu prihlásiť sa, príďte popočúvať druhých.
