Že niekde ďaleko, mimo jeho chápanie je čosi, čo mu pomáha, riadi jeho život a všetko vôkol. Tak vznikli mnohé božstvá. Dobré aj zlé, milosrdné aj kruté. Ich jediným spoločným znakom bola viera. V ťažkých časoch vojen, moru a rôznych katastróf to bolo častokrát jediné, čo človeku ostávalo a pomáhalo mu prežiť. Z vďaky za pomoc a záchranu ľudia potom stavali sochy a chrámy, aby boli čo najbližšie k svojmu Bohu. Svet je plný krásnych pamiatok, ktoré sú oslavou ľudských rúk a toho, pre ktorého ich postavili. Zneuctenie a zničenie týchto diel sa vždy pokladalo za ťažký zločin.
Pracujem ako lesný robotník. Práca s drevom je môj každodenný život. V lese som našiel pekný samorast z vrcholca stromu, ktorý som zoťal. Rozhodol som sa postaviť malú kaplnku. Za mnohé veci treba poďakovať a o mnoho ešte poprosiť. Na samorast som pripevnil drevenú striešku, jaskyňu na sošku Panny Márie som vyrezal motorovou pílou. Celú kaplnku sme priviezli na vopred zabetónovanú pätku a pevne priskrutkovali. S prácou mi pomáhali niektorí priatelia. Postavili sme ju v Skalitiom, v osade U Greguši, v miestnej časti nazvanej Na Grape. Stála nad lesom vedľa poľnej cesty. Vysvätil ju skalitský kaplán v decembri 2004. Blízko nej bola lavička, ktorá ponúkala miesto na krátke zastavenie sa. Kto chcel, sa zastavil, kto nie, išiel ďalej.
Máriina roztvorená náruč tu bola pre každého. Mal som pekný pocit, keď pri kaplnke horeli sviečky a vo váze boli čerstvé kvety. Bolo to znamenie, že si niekto našiel čas a svoje oči obrátil k oblakom. No nemalo to dlhé trvanie. Jedno ráno som išiel so psom na prechádzku a neveril som vlastným očiam. Z diaľky ma vítalo torzo zničenej kaplnky. Po príchode na miesto ma zmrazilo. Všetko bolo porozbíjané, polámané a rozhádzané po okolí. Strecha (pomerne ťažká) bola zavlečená ďaleko do lesa. Stál som tam veľmi dlho. Aj to nemé zviera, čo bolo so mnou, akoby nechápavo krútilo hlavou a žalostne kňučalo. Koľko zloby a nenávisti bolo v tomto skutku. Tej noci sa Panna Mária nedočkala zapálenej sviečky. Prišiel netvor a so sekerou sa modlil svoju modlitbu. Nikde som to nenahlásil, na mieste som nikoho nepristihol a svetská spravodlivosť určite rieši dôležitejšie problémy.
No viem, kto to urobil a vie to aj väčšina ľudí. Urobil to človek, ktorý si tiež kedysi hovoril „kresťan“, no bolo to veľmi dávno. Zlou výchovou, izoláciou a zvrátenými názormi sa z neho stal prízrak plný hnevu a nenávisti. V priebehu pár dní sa vracal na to miesto a znovu všetko porozhadzoval (medzičasom som mal všetko pozbierané na jednom mieste) a dokonca odskrutkoval zlámané torzo kaplnky. To asi hodil do rieky, keďže som ho nenašiel. Ešte čakám, kedy vykope betónovú pätku, aby jeho „desatoro“ bolo úplné. Od jeho najbližších som nedostal jediné ospravedlnenie, ani to jednoduché slovo „prepáč“. Tvária sa, akoby sa nič nestalo, veselo sa usmievajú ďalej. Ale ono sa niečo stalo a niečo veľmi zlé. Nebolo mi dané súdiť a nebudem ani posudzovať. Ale jedno viem určite. Že na mieste zničenej kaplnky si ten človek zasial semeno svojej úrody. Nemusí mu vyklíčiť hneď, ale raz sa jej určite dočká.
Autor: Stanislav Časnocha
