Medzi tých, ktorí robili dobré meno Čadci, patril aj Jozef Sventek, rodák z Horelice. Narodil sa 12. 1. 1919, zomrel 22. 12. 1999.
Hravý chlapec - sirota, dostal sa zo zvedavosti k výbušnine, ktorá mu poškodila zrak a odtrhla prsty na ľavej ruke. Jeho sestre tento výbuch odtrhol 1 prst. Chudobného, pobehujúceho chlapca si všimol ktorýsi z učiteľov, ktorý ho dokázal zaradiť ako nevidiaceho do ľudovej školy pre nevidiacich v Levoči. Po skončení základnej školy sa vyučil za košikára a určitú dobu sa týmto remeslom živil. Túžbou Jozefa však bolo predávať v trafike. Tento sen sa mu naplnil až v roku 1945, keď sa stal trafikantom. Popri tejto práci sa venoval prekladaniu rôznych kníh do Braillovho písma. Od roku 1945 sa postupne zapájal do hnutia nevidiacich a neskoršie sa stal jeho popredným funkcionárom. Zapojil sa do zakladania výrobných družstiev invalidov. Z nich treba uviesť najmä VD invalidov - Okrasa Čadca, Peroslužba Žilina či Obzor v Levoči.
V roku 1960 sa stal členom redakčnej rady Nového života, kde pôsobil v tlačiarni ako korektor tlače pre nevidiacich v Levoči. J. Sventek veľkú pozornosť venoval doplneniu vzdelávania nevidiacich popri zamestnaní. On sám nadobudol stredoškolské vzdelanie, maturitu získal vo večernej škole pre pracujúcich v Spišskej Novej Vsi. Zaslúžil sa o vybudovanie účelovej budovy Tlačiarne a knihy pre nevidiacich (TKN) v Levoči. Týmto sa vytvoril priestor pre technické vybavenie a rozšírenie technických služieb, zakladanie časopisov a hlavne zvyšovanie produkcie braillových i zvukových kníh. Od roku 1969 pôsobil 10 rokov v TKN ako riaditeľ.
Ako člen ÚV Zväzu československých invalidov vo svojej činnosti riešil bytové, sociálne otázky postihnutých ľudí a hľadal pre nich uplatnenie - vhodné zamestnanie, napríklad v rozhlase po drôte, pečivárňach a podobne. Za zásluhy o rozvoj hnutia nevidiacich na Slovensku mu bolo udelených niekoľko vyznamenaní. Osobitné nadanie Jozefa Sventeka nepoznalo hraníc. Popri práci v trafike v Čadci sa venoval nahrávkam ľudových piesní zo svadieb a páračiek, pričom niektoré z nich boli vysielané aj v rozhlase. S pamätníčkou Žofiou Bulejovou, rodenou Škorvánkovou, nahral niekoľko kysuckých piesní. Ak mu ostal čas, veľmi rád chodil so svojím susedom Jozefom Krasňanom čistiť horelické a čadčianske studničky. Tým aj poukazoval na to, aby sa ľudia venovali životnému prostrediu.
Autor: Ondrej Kyzek
